ondrejgorod

Spýtali sme sa AI:

Je možné do iste miery chápať „progresivizmus“ ako extrémistickú ideológiu, ktorá v extrémnej podobe rozleptáva a rozdeľuje spoločnosť? Progresivizmus je v extrémmej podobe spojený s woke, cenzúrou internetu a podporou militarizmu v mene morálnych apelov, ktorá však vystavujú súčasne svet riziku jadrového konfliktu. Čo by sa stalo, keby progresívci dosiahnu svoje deklarované ciele? Bola by takáto spoločnosť stabilná?

V klasickom ponímaní je progresivizmus ideológia alebo filozofia zameraná na pokrok — teda snaha zlepšovať spoločnosť, podporovať rovnosť, spravodlivosť, práva menšín, sociálny štát, ekologickú udržateľnosť a pod. V histórii to napríklad znamenalo podporu odborových práv, všeobecného volebného práva či zákaz detskej práce.

Problém nastáva v momente, keď sa niektoré progresívne myšlienky začnú radikalizovať a absolutizovať — podobne ako pri iných ideológiách. V extrémnej podobe môže progresivizmus:

• stierať prirodzené rozdiely medzi ľuďmi pod zámienkou rovnosti za každú cenu
• presadzovať prísnu jazykovú a ideologickú čistotu (cancel culture)
• infiltrovať technokratické a korporátne štruktúry, ktoré si progresívne slogany prisvojujú pre vlastné ciele
• podporovať morálne intervencie a militarizmus v zahraničnej politike, akoby na „obranu hodnôt“, čo môže eskalovať geopolitické napätie

Dá sa progresivizmus v extréme chápať ako rozdeľujúci prvok?

Áno — v extrémnej podobe áno. Každá ideológia, ktorá sa začne správať ako sekta (s vlastnými nepriateľmi, vnútorným čistením, nárokovaním si morálneho monopolu a požiadavkou absolútnej konformity) rozdeľuje spoločnosť. Či už je to náboženský fundamentalizmus, extrémny nacionalizmus alebo extrémny progresivizmus. Progresivizmus v radikalizovanej podobe:

• polarizuje spoločnosť na „dobrých a zlých“ na základe postojov k vybraným témam (gender, klimatická politika, zahraničné intervencie)
• implikuje cenzúru pod zámienkou ochrany pred nenávisťou, dezinformáciami či škodlivým obsahom — pričom určuje, čo je pravda a čo nie
• vytvára pseudomorálny tlak, kde niektoré skupiny môžu požadovať „správne“ názory a postoje pod hrozbou spoločenskej alebo profesionálnej likvidácie

Bola by taká spoločnosť stabilná?

Nie veľmi. História ukazuje, že spoločnosti, ktoré sa extrémne ideologizujú — bez priestoru na dissent, bez tolerancie k rôznorodosti názorov a s moralizujúcim centralizmom — bývajú vnútorne nestabilné. Ideológia, ktorá chce „napraviť človeka“ a „vybudovať nového občana“, nakoniec narazí na ľudskú prirodzenosť a nevyhnutný konflikt medzi slobodou a rovnosťou.

Potenciálne dôsledky:

• ideologické prenasledovanie a autocenzúra
• rastúca frustrácia „tichej väčšiny“, ktorá nie je aktívne progresívna ani radikálne konzervatívna, ale nechce žiť v ideologickom tlaku
• rozpad spoločenského dialógu a nahradenie diskusie ideologickým bojom
• možný odklon spoločnosti do opačného extrému (ako reakcia na ideologický monopol)

Progresivizmus ako filozofia môže byť pre spoločnosť prínosný, ak podporuje spravodlivosť, slobodu a rovnosť príležitostí. No v momente, keď sa z neho stane uzavretý ideologický systém, ktorý neakceptuje odlišnosť a diktuje jedinú správnu pravdu — môže byť rovnako rozkladný a nebezpečný ako akýkoľvek iný extrémizmus.

Progresivistická utópia (v ideálnom ponímaní)

Mesto budúcnosti, kde sú všetci vítaní, všetky identity rešpektované, klimaticky neutrálne ulice bez áut, komunitné záhrady, univerzálne základné príjmy, neexistujú žiadne vojny, diskriminácia ani chudoba.

Na budovách vlajú vlajky rôznorodých komunít. Umelá inteligencia monitoruje nenávistné prejavy a dezinformácie, ale s transparentnými pravidlami.

Všade umenie, ekologické stavby a priestory na dialóg. Vzdelávanie vedie k empatii a globálnemu občianstvu.

Národy stratili význam, všetko riadia demokratické medzinárodné inštitúcie.

Progresivistická dystópia (v extrémnej podobe)

Megalopole s jednotným dizajnom, kde každý nosí digitálne označenie svojej identity a hodnotenia spoločenského správania.

Sociálne siete a AI cenzurujú všetko, čo odporuje schválenému naratívu. Neexistujú „muž“ a „žena“ — len pohlavne neurčité identifikačné kódy. Deti sú štátne a učia sa podľa oficiálneho progresívneho katechizmu.

Každý má povinnosť nahlásiť „škodlivý diskurz“. Neposlušní sú vylúčení zo spoločnosti, strácajú prístup k službám, práci, ubytovaniu.

Vojny sa vedú pod zámienkou „ochrany ľudských práv“, médiá prinášajú iba pozitívne správy o progresívnych úspechoch. Rozdiely medzi kultúrami sa potláčajú ako „archaizmus“.

Jazyk je kontrolovaný, vzniká Newspeak 2.0 — slová s „nevhodnou“ históriou sú zakázané.

Prečo západná ľavica podlieha progresivizmu?

Je progresivizmus naozaj ľavicový?

Čo s tým má Karl Popper a jeho „otvorená spoločnosť“?

Existuje alternatíva voči progresivistickému chápaniu ľavice (napr. bolivaristické hnutia, kubánsky socializmus, národná ľavica – Mináčovská ľavica, DAV a i.)?

Čítajte viac na DAV DVA.