ondrejgorod

„Pro lásku budem hrát hudbu nenávisti. Pro lásku budem hrát a pro jejich strach…“

Sloha piesne neonacistickej kapely, ktorá si nezaslúži byť menovaná (a teda ju nenájdete ani v poznámkach pod čiarou) a ktorá obsahom nápadne pripomína „Murkov“ prejav zo 17. novembra,¹ je akýmsi pendantom citátu, ktorým som začal prvú časť tejto série článkov. Je to prevrátený Wolker. Ten nám vo svojej (po)etike hovorí, že nenávisť je bytostnou podstatou robotníka, asi ako dýchanie.

ČÍTAJTE ĎALEJ NA DAV DVA

Je to (nutná) negativita, ktorá narúša existujúce poriadky a pomáha zmeniť materiálny svet (k lepšiemu). Nenávidieť (triedu kapitalistov) je viac podstatou (triedneho boja) ako (jeho nevyhnutnou) metódou (praktickej realizácie).² Nenávisť v citovanom texte je však iného druhu. Alebo ak chceme, je to iný „vetný člen“. Vetná skladba ako logika jazyka nám v tomto prípade prenesene poslúži ako logika určitého spôsobu uvažovania. Nenávisť sa tu ocitá v postavení predmetu a nie podmetu. Túto výmenu pozícií ešte posilňuje jej transformácia v akýsi „vibe“ –  pozitívnu vibráciu (čo znie, v kontexte „nenávisti“, značne paradoxne, ale je nutné si uvedomiť, že negatívna nenávisť by fyzikálne znamenala skôr nevibrovanie…) – v tomto prípade v „hudbu nenávisti“, ako určitý (sub)systém znakov (hudba je tiež matematika), použiteľný ako prostriedok na „nahnanie strachu“. Nenávisť v danom prípade, narozdiel od Wolkerovho robotníka, nie je esenciálna, ale inštrumentalizovaná. Je práve iba prostriedkom či metódou „cancelovania“, z dôvodu nelogicky pochopenej toxickej pozitivity „lásky“³ (ako psychologického potlačenia existencie iného, či „kategorickej negácie s*áča“). Spievať „pieseň“ o žltých hviezdach a nevpustení do obchodov potom obdobne počúvam (iba s drobne pozmeneným textom) aj dnes, vo vetách typu: „ani pohár vody“, „nepoviem ti kde je galéria“, či „neobslúžim ťa“.⁴ Na „pľúcach“ súčasného neonacistu aj progresívca teda RTG odhaľuje lásku…

SO KERES?

Keď som v predošlej časti písal o tom, že „charakter“ predchádza charakter, poukazujúc, že v schopnosti mysle vytvárať kategórie a diferencovať sa ukrýva tiež podstata možnosti akéhokoľvek morálneho konania a uvažovania,⁵ neuvedomil som si celkom, ako som sa použitím termínu „anti-koncepčného“ (teda nekategorického a v prenesenom zmysle slova i „neplodného“) súčasného myslenia, dotkol samotného klasika filozofického myslenia – Sokrata, s jeho učením maieutiky – teda „umenia pôrodnej babice“. Dnešné dekonštruované a dehierarchizované uvažovanie by sme mohli nazvať opačne – ako „umenie anjeličkárky“, ktoré sa snaží o presný opak toho, čo konal Sokrates svojimi dialógmi, v snahe „priviesť na svet“ myslenie a pravdu – teda udusiť každý zárodok premýšľania – a v konečnom dôsledku – i dialóg samotný.⁶ V zmysle uvedeného nie je potom náhoda, že celkovým cieľom Sokratovho snaženia bolo zistiť, „ako správne žiť“ – teda etika. Tým nám dáva za pravdu v tom, že myslenie (a porozumenie veciam) predchádza morálku. Otázke z prvej časti: Čo by (na súčasné „trendy v myslení“ spočívajúce napríklad v cancelovaní či odmietaní „podať si ruku“ s nenávistnými) povedal sv. Augustín?, predchádza otázka: Čo by na to povedal Sokrates?

Vnútorný hlas daimonion či slávna delfská maxima „poznaj sám seba“, ako i ďalšie sokratovské princípy (ešte posilnené vplyvom novodobého milovníka Sokrata, Kierkegaarda, s jeho „žitím pre prítomný okamih“) evokujú, že súčasnosť s jej mottom „Nájdi šťastie sám v sebe“ je priam posadnutá Sokratom – že je, takpovediac, Sokratom „na steroidoch“… Opak je ale pravdou.⁷

ŠŤASTIE SA SKRÝVA V NÁS…

Táto obľúbená floskula, hojne nadužívaná v marketingu, sa snaží povedať, že nemôžeme urobiť šťastnými iných, kým nenájdeme vnútornú vyrovnanosť či pokoj v sebe, čo je z podstaty lživé tvrdenie, keďže človek je proces, nie stav a istá psychická „nerovnováha“ či „rozorvanosť“ je podmienkou jeho možnosti (či už v pohľade späť – do evolúcie, či do budúcnosti, bez hrozby stagnácie). Subjekt je vždy rozštiepený – či v kontexte Ega a Superega, dočasnosti a večnosti alebo deterministickej predurčenosti a slobodnej vôle – je „trhlinou v časopriestore“, tak ako čierna diera okolo ktorej obieha naša galaxia a vďaka ktorej vôbec jestvuje život. „Vyrovnanosť“ ako určitá ustálenosť meraných hodnôt sa spája skôr so sterilitou a smrťou (nie je náhoda, že východné náboženstvá hľadajúce práve tento rovnovážny stav, nachádzajú svoje vyústenie v splynutí s celkom, čo je v západnom poňatí smrť). Umenie, veda, pokrok, nič z toho by neexistovalo v takomto svete.⁸ Ak Sokrates hovoril o vnútornom hlase, či „rozpomínaní sa“ na akési pravdy v nás samých, realizoval ho vždy prostredníctvom dialógu. V individualistickom ponímaní, sám v sebe nenájdem ani šťastie, ani nijakú pravdu, poznanie, pochopenie a už vôbec nie akési dobro… Intersubjektivitu nemôžno zamieňať s intrasubjektivitou, keďže táto je v podstate anti-subjektivitou – rozpúšťa subjekt ako taký. Tento potom nie je (ničím). Hoci vnútorne môže naopak prežívať „oslobodzujúci“ pocit, že môže byť všetkým.⁹ Takáto forma prežívania a myslenia je potom „panobjektivitou“ alebo „hyperobjektivitou“.

Paradoxne, nositelia tohto pohľadu na svet, zväčša sa zastávajúci všetkých druhov „práv“ (prislúchajúcich z podstaty subjektom), kritizujúci sexizmus s jeho nahliadaním na ženy ako „na objekt“, s ich rétorikou, že „zviera nie je vec“ atď., sami spôsobujú – rozširovaním naratívu „som čím chcem byť“¹⁰ – zánik subjektu (a teda i zánik možnosti existencie práv). Preto si tiež tak dobre rozumejú s kapitálom. Subjekt (v jeho principiálnej rozštiepenosti a „nepreložiteľnosti“ do jazyka čísel) je poslednou prekážkou trhu a voľnej cirkulácie kapitálu. Objekt (teda predmet či vec) je naproti tomu vždy ľahko „spočítateľný“ (nepresahujúci sám seba), a teda i komodifikovateľný.

Určitý „dialóg“ vedieme aj s prostredím – v neustálom boji s prírodou, prispôsobovaním sa okoliu aj jeho premenou. Ideológia popierajúca dialóg („si strojcom svojho šťastia“, „hľadaj šťastie sám v sebe“), ktorá sa na úrovni jednotlivca javí ako individualizmus, sa v rovine tohto širšieho nadindividuálneho „dialógu“ (a jeho popierania) transformuje v idealizmus či karteziánsky dualizmus,¹¹ kde nie je nutné prihliadať na materiálny svet (som tým, čím sa cítim byť, bez ohľadu na moju biologickú podstatu). „Moja“ realita (údajne) prameniaca „zo mňa“, z predstavy jednotlivca (o sebe, a teda i o svete), tak na úrovni sveta pramení z ničoho (pretože svet tu bol predo mnou), vzniká „ex nihilo“ – čo je inak povedané, uznanie primátu myšlienky pred hmotou.

NEMYSLI NA SLONY. NA ČO MYSLÍŠ?

To ma opäť raz privádza ku Christopherovi Nolanovi, ktorý je ako režisér v súčasnosti asi najdôslednejším (spoločensky dostatočne vplyvným) kritikom tejto myšlienky, ktorú vyvracia v niekoľkých svojich zásadných filmoch. Predovšetkým v snímke Inception, kde problematizuje otázku ľudskej identity ako určitej predstavy o sebe (či o druhom), ktorá by bola čisto výsledkom opakovaného správania, určitej performativity. V zásadnej scéne ukazuje, že človek ďaleko presahuje rovinu svojich prejavov (viditeľných ostatnými) a že si ho, napriek zdaniu dokonalého poznania, nedokážeme „vysniť“ v jeho celistvosti. Niečo mu vždy chýba… Abstrahujeme určité vlastnosti, ktoré ho pre nás definujú, ale nepoznáme ho v úplnej konkrétnosti. Predstava (sen) a realita je rozdiel. Myslím druhého, ale nie je to on. Podobne, myslím seba (mám nejakú predstavu o sebe), ale nie som to ja. S tým súvisí i primárny point filmu: že myšlienku možno vnuknúť (zvonku). Táto „možnosť“, privedená do logickej dôslednosti, znamená nutnosť. Myšlienka nie je originálna. Teóriu odrazu potom rozvíja Nolan vo filme Interstellar – počítaním rovnice, ktorá v konečnom dôsledku iba dokazuje samú seba, ilustruje našu neschopnosť vymyslieť niečo nové. Naše myslenie jestvuje len ako odraz reality. Aby sme prekonali vlastné obmedzenia, nestačí si „niečo myslieť“. Potrebujeme vždy nový vonkajší impulz (v uvedenej snímke dokonca mimo nášho 3D časopriestoru). Jedná sa tak o dokonale materialistický film, v závere ukazujúci záchranu ľudstva prostredníctvom novej fyziky, ktorú sa podarilo „vymyslieť“ až keď už akoby bola „na svete“. Dokonca aj Nolanov najpostmodernejší film Temný rytier (ktorý je z rovnakého dôvodu aj jeho najpopulárnejší), kde akoby v závere schvaľuje oddávanie sa ilúziám v postmodernom tvrdení, že „pravda niekedy skrátka nestačí“, evokujúcom performativitu sociálnych rolí a existenciu reality v závislosti na tom, akú si ju urobíme či ako o nej rozprávame – stelesnenú v Batmanovom „coming-oute“ v zločinca (v záujme „vyššieho dobra“ a katarznej očisty spoločnosti skrze jeho vylúčenie) sa v treťom pokračovaní rozpadá a režisér závery dvojky popiera – Pravda sa vracia, ako návrat potlačeného.

SHIT HAPPENS

Funkčný „dialóg s prostredím“ (ako popretie monologického individualizmu aj idealizmu)¹² nie je rozhodne neškodný small talk a nesmie to byť ani inscenácia dialógu, ako Večera s Havranom… Aby takým nebol, bytostne potrebuje konflikt, určitú premennú.

Tak ako sa individualistické „šťastie samého v sebe“ mení na istej úrovni v idealizmus a monológ v „monologiku“, transformuje sa naopak dialóg – jeho rozšírením o prostredie – v (materialistickú) dialektiku. Je to akási permanentná konfrontácia s inakosťou – ako negativitou. Táto vytvára dištanciu nevyhnutnú pre diferenciu, a teda pre možnosť premýšľať v kategóriách. To čo je, sa definuje skrze to, čím nie je a v konfrontácii s ním sa vyvíja a redefinuje. Každá priznaná „dokonalosť“ je zároveň dokonanosťou (v tom najhoršom možnom slova zmysle) a plodí sterilitu, v štýle 12 rokov nedopísanej básne Northera Winslowa z filmu Veľká ryba: „The grass so green, Skies so blue, Spectre is really great!“ (pripomínajúcej „báseň“ našich nedávnych monster-protestov, v znení: „hviezdy sú žlté, vlajka je modrá, pohlavie je spektrum!“). Skutočná krása naopak vyžaduje nedokonalosť, asymetriu, prítomnosť chyby. Entropia narastá, miera neusporiadanosti systému sa zvyšuje a nabúrava uzavretosť javov, ideí aj naratívov.

Negativita nie je len o veľkých ideách či fyzikálnych zákonoch. Je prítomná v našom každodennom živote. V každej obci je miestny blázon. Kráľ má vždy svojho šaša, ktorý mu hovorí nepohodlnú pravdu a nastavuje zrkadlo. Veľký civilizačný zlom prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia v podobe kolapsu tradičnej metafyziky prichádza v Nietzscheho diele Radostná veda ohlásiť blázon, aby sa ním vzápätí stal i sám autor… Utópia pozitivity (ako absolútnej inklúzie) je nerealizovateľná. Aj úplne jednoliaty celok vygeneruje zo svojho stredu vylúčenie. Je to jeho prirodzená vlastnosť – to čo sa navonok môže javiť ako (nežiadúca) zloba, zlomyseľnosť či krutosť jednotlivcov je v skutočnosti štrukturálnou podmienkou existencie celku.

Vo svojej osviežujúcej prostoduchosti to chápe i sociálne exkludovaný Forrest Gump, keď šliapne do hnedého, a zároveň triafa do čierneho – lakonickým ale o to pravdivejším konštatovaním: „to bejvá…“ On sám je totiž počas dvoch hodín na plátne tou neustálou premennou, ktorá z pozície „nikoho“ permanentne ovplyvňuje veľký svet – je v tomto zmysle „negativitou“, hoci inak vystupuje ako kladný hrdina. Podobne tak Terence Hill v roli Nikoho, v rovnomennom spaghetti westerne z roku 1973, zabezpečuje unavenému pištoľníkovi v podaní Henryho Fondu, nesmrteľnosť – jeho „zabitím“. Zdanlivo zlé sa ukazuje ako dobré. Naopak, permanentná pozitivita, ako programové vylúčenie „zla“, sa prejavuje únavou Fondu a jeho vyhorením z neustálej potreby dokazovať svoju výnimočnosť v rámci uzavretého systému „toho istého“¹³ Legendou sa nestáva v konfrontácii so sebou, resp. s kópiami seba, ale až v spore s radikálnou odlišnosťou (dosť bláznivou na to, aby ju nikto sprvu nebral vážne). John Nada (Nič) vo filme They Live (1988) skrze okuliare ako jediný vidí pravdu o svete. Mr. Nobody (2009) je nikým a jedine ako taký môže byť spojivom a determinantom inak nesúrodých a nezmyselných verzií reality.

KDO BY KRÁDEL? ŠAK STE VŠETCI TU.

V prípade, že je svet naozaj materiálnej a monistickej povahy, neexistuje zmena alebo inakosť v rámci pozitívneho radu prirodzených čísel 1,2,3… pretože všetko je „jedným“. Hlavný hrdina ako nositeľ zmeny, je vždy z povahy veci niekým, takže pre vymanenie sa z módu reprodukcie toho istého nemôže byť dvojkou, ale skôr akýmsi ubúdaním smerom k nule. Kafkovo dielo je napríklad typické tým, že so zvyšujúcou sa literárnou komplexitou jeho románov ubúda z hlavného hrdinu smerom k „nikomu“. Z Karla Rossmanna v Nezvestnom je v Procese len Jozef K., ktorý na Zámok prichádza už iba ako K. Podobne v Beckettovej trilógii antirománov sa rozprávač prepracuje až k „Nepomenovateľnému“. Oddyseus v Homérovom epose bojuje s kyklopom ako „Outis“ (Nikto). Izraeliti, v interpretácii profesora hebrejskej literatúry R. E. Friedmana, berú zasa svoj osud do vlastných rúk tým výraznejšie, čím viac mizne Boh v biblických textoch. Tak ako sa, v režime pozitivity, možno (zdanlivo) vymedziť voči Jednému len „bytím všetkým“, čo je faktický zánik Subjektu a možnosti jeho rozlíšenia (ako som písal vyššie), je v režime priznanej negativity naopak ubúdanie z Jedného zárukou ďalšieho pretrvania Subjektu.

Bez negativity je každá spoločenská diskusia neplodná ako matematika bez nuly… Nie je v tomto zmysle príznačné, že starí Rimania, vo svojej genialite, vymysleli právo ako čistú formu – univerzálnu „matematiku“ spoločenských vzťahov, ktorú používame dodnes, ale na poli matematiky prírodovednej na celej čiare pohoreli a nepriniesli absolútne nič cenné?¹⁴ Abstrakcia (ako podmienka myslenia) je v takomto systéme nahradená konkrétnosťou, reprodukcia objektu primárnou zmyslovou mnohotvárnosťou, myslenie je nahradené počítaním.¹⁵

Matematicky vyjadrené je teda každá spoločenská negativita, slúžiaca ako protiklad, ako negácia určitej pozitívnej tézy nie záporným číslom (-1), ale 0, resp. nedokonalou nulou, javom iba blížiacim sa (viac či menej) k nule.

Esenciálna nenávisť (k niečomu alebo dokonca k niekomu), ako bytostná podstata a podmienka možnosti istého subjektu (robotníka ku kapitalizmu, príslušníka malého národa ku globalistom, utláčaného k utláčateľovi…) je presne takouto negativitou vyjadrenou ako 0, narozdiel od inštrumentálnej nenávisti, ktorá je len potlačením alebo vytesnením nepríjemného a neželaného v inak „dokonalom“ móde „kladných čísel“ (nenávisť nacistov k Židom, južanských farmárov k černochom či našich liberálnych elít k „dezolátom“ a „postsedliakom“).¹⁶ Práve preto sa stále viac rozširuje naratív postihovania „nenávistných prejavov“ – aby sa zastrel tento zásadný rozdiel medzi nimi. Kým pracujúci odmietnutím nenávisti k súkromnému vlastníkovi tretiny ich produktívneho života prídu aj o svoju identitu, podstatu a existenciu (keďže sa premenia v bezduché stroje), kaviarenského liberála stojí odmietnutie nenávisti (k nižším „hlúpym“ vrstvám spoločnosti) značne menej, ba dokonca nič – keďže nenávidieť „nenávistných“ je dovolené, ba priam žiadúce.

ÚPLNE JINEJ SPORT

Podľa prieskumu DEKK Inštitútu len 45% Slovákov nemá problém byť v kontakte s človekom, ktorý volí oponentov. Každý piaty z nás odmieta s takýmto človekom romantický vzťah a každý siedmy ho nechce ani za kolegu v práci. To nie je v zásade nič nové. O polarizácii a rozdelení spoločnosti už hovoria všetci. Je to snáď prvý predpoklad k jej prekonaniu a spoločenskému zmieru? Ani náhodou! Hovoriť všeobecne o „nenávisti“ totiž znamená zastierať asymetriu, ktorá vo vzťahu oboch táborov existuje. Oni chcú vymazať našu existenciu. Ak nie priam zastreliť či zavrieť, tak nás aspoň „odpratať“ mimo svojho zorného poľa. My chceme naopak len uznanie a diskutovať na rovnakej slobodnej platforme… Prezentovať tieto rozdielne animozity ako nenávisť „bez prívlastkov“ a dávať ich na roveň znamená mlžiť podstatu. Otrokár a otrok sa nenávidia. Eliminovať nenávisť celkovo znamená víťazstvo otrokárov. Je to „boj na jejich hřišti“. Oni nás chcú „znevoľniť“ (v zmysle cenzorských praktík, regulácie sociálnych sietí atď.), my ich však nechceme „gilotínovať“ (iba sa dožadujeme práva byť vypočutí).

Popri naratíve „nenávistných prejavov“ jestvuje v súčasnosti rovnako silný naratív „boja proti hoaxom a dezinformáciám“, ktorý u nás nabral svojho času už takmer trestno-právny rámec.¹⁷ Ten tiež zásadne súvisí s negativitou – v dvoch rovinách.

Rámcovanie negácie nulou evokuje jednu typickú vlastnosť odporu alebo reakcie – že je výsostne pasívna (alebo pasívne agresívna),¹⁸ čo korešponduje s fenoménom tzv. „tichej väčšiny“. Táto má naozaj istú tendenciu tiahnuť ku konšpiračným teóriám, ktoré dokonale zapadajú svojim pasivizačným a zároveň „pasivačným“ charakterom do jej mentálneho sveta¹⁹ (čo napokon nie je nič nové a predstavuje len novodobú náhražku náboženstva). Zaujímavejšia je ale druhá rovina negativity, resp. nuly – ako „práva na omyl“.

JA VEĽA ZNESIEM, MÝLIM SA CELKOM PRESNE

Ak vo forme nenávisti negativita osciluje medzi nulou a jednotkou (0<x<1), negativita ako omyl (teda prázdno, prázdne poznanie, medzera vo vývoji) je čistá nula. Napriek tomu zostáva významnou negativitou, ktorá môže zásadne posúvať spoločenské procesy. Ak som svojho času napísal, že dejinami hýbali dezinformácie, parafrázoval by som tento výrok i na omyly… Bez Ptolemaia by nebolo Kopernika, bez alchýmie modernej chémie, bez eugeniky súčasnej genetiky a náš najvyšší demokratický vzor bol tiež objavený iba omylom…

Súčasná tendencia byť v každej situácii „na správnej strane dejín“ či „počúvať odborníkov“ je mentálnou bariérou, ktorá nám bráni doceniť skutočný význam omylu. Ak sa vrátim opäť k monizmu, tak pravda (o svete) je len jedna – to znamená, že omyl je všetko ostatné. Inak povedané, omylu je omnoho viac než pravdy, a teda jediná cesta k približovaniu sa k nej je skrze omyl. Mýliť sa (zaujímavým a novým spôsobom) je preto omnoho dôležitejšie než reprodukovať banalitu a viesť sa na vlne konjunktúry (dočasnej, zdanlivej či populárnej) pravdy. Tá má zväčša iba jednu predpísanú, propagandistickú tvár, ale „sú rôzne štýly, ako sa môžme mýliť“… Niekto musí najprv naprojektovať „slepé uličky rozumu“, aby tieto mohli byť následne odhalené. „Základním pojmem našeho poznání je omyl. Zpočátku samozřejmě přesný…“,²⁰ píše Cimrman vo svojej teórii poznania. Žiadať od ľudí overovanie všetkého čo hovoria alebo píšu (a nedodržanie prísne trestať) ide úplne proti podstate pokroku (a teda proti progresivizmu, ktorým sa oháňajú), nakoľko myslenie „out of the box“ je podmienkou ďalšieho vývoja spoločnosti. Giordano Bruno mal v niečom pravdu, ale inak bol pomätený fanatik. Hoci dnes konsenzuálne uznávame jeho vedecké zásluhy, bol by na svoju obhajobu schopný tvrdiť, že „snad géniové zodiakální, snad osmapadesátá vyšší inteligence spikli se proti ubohému starci… třeba se v nepřátelském znamení štíra střetl mikrokosmos s makrokosmem“ a istí ľudia by ho nechali upáliť ako „konšpirátora“ úplne rovnako, ako inkvizícia v 16. storočí…

VŠICHNI JSOU MRTVÍ, DAVE…

Svet bez nenávisti a dezinformácií ako ultimátny mokrý sen bratislavskej kaviarne je svet bez pohybu, svet sterilný, čistý a transparentný.²¹ Najviac ho pripomína planéta Pandora z filmu Avatar – ako neodcudzená, vedomá príroda. Zdanlivo krásna, ale bez pohybu či vnútorných protirečení, kde nejestvuje žiaden vývoj, pretože postráda negativitu. Všetky rozpory sú tam vyriešené. Je to transhumanistický raj, kde sa v New Age jednote prírody a mysle dá „cez USB“ pripojiť k všehomíru a kde sa po smrti odchádza na „cloud“, z ktorého možno ťahať informácie. Je to teda svet bez smrti, ale zároveň i bez života. Možno preto ma ako film nikdy nebavil a netrápil ma osud jeho protagonistov. Všetci sú totiž mŕtvi. Bez ohľadu na výsledok invázie pozemšťanov…

Podobne „svet bez nenávisti“ žiaden svet ani nie je. Je to stav. Status. Čím viac si jeho zástancovia sami uvedomujú jeho nereálnosť a utopickosť, tým viac ho hrdo „nosia“ ako odznak, exkluzívny symbol ich vlastnej výnimočnosti.

DO COTTON CLUBU ZADNÝM VCHODOM…

Takýto „svet“ nemožno vybudovať. Musí sa len „udržať“. V rovine ideí je to konštrukt. V rovine realizácie zasa čistá reakcia, berúca na seba masku progresu, ktorému má v skutočnosti zabrániť. Toto sa pekne ukazuje zvlášť v slovenských pomeroch, kde síce Korčok z chodníka vyzýva, aby sme „počúvali mladých“, ale jeho strana zároveň direktívne zasahuje voči vlastnej mládežníckej organizácii a akýmkoľvek jej autentickým prejavom, v poslednej dobe napríklad v otázke genocídy v Gaze, aby sa zachovala jednotná a jasne vymedzená línia strany „nemať na túto tému názor“, nakoľko ide o „zložitú otázku“. Jej predseda vysedáva na pive s Dzurindom a jej elektorát z nej túži mať dúhovú SDKÚ 2.0… Nepríčetné „Musia sa nás báť!“ je potom už len priznané vykričanie pravdy, ktorú všetci dávno poznáme – udržať status quo je možné iba normalizáciou strachu. Ak tento výrok zasadíme do širšieho kontextu predvolebnej kampane (Ne)chcem tu zostať!, odhaľuje sa, že podmienkou možnosti zotrvania týchto ľudí na Slovensku je strach „tých druhých“, čiže obdoba známeho rasistického naratívu že: „bílí jsou v bezpečí, když se negři bojí…“ V tomto apartheidnom spôsobe myslenia nie je priestor pre diskusiu, pretože „legitimizovať“ postoj druhého sa rovná prehre.

Po tom, ako rezignovali na hru na slušnosť – akceptáciou a adoráciou vulgárnej oplzlosti ako „názoru“, podarilo sa im v priebehu jedného týždňa zhodiť z pódia aj demokraciu a (aspoň predstieraný) rešpekt k inému postoju. Ich večná vyviňovacia hra „To nie my!“ vzala za svoje a omaníkovská pasívna agresia nepodanej ruky prešla do fázy murkovskej Otvorenej nenávisti, ako novej vlny zahrievania (doteraz studenej) občianskej vojny a po novom sa im neprieči už ani zneužívať zjavne mentálne nevyrovnaného adolescenta, túžiaceho po pozornosti za akúkoľvek cenu, na svoje politické hry…  Otázne už je iba to, prečo Tóno Heretik v tejto dobe všeobecného šialenstva mlčí a nepíše odvážne „diaľkové“ psychodiagnostiky, ako pred rokom…

ZOMRI JE MŔTVE, VŠETKO JE DOVOLENÉ

Vrecia na hlavách, ako ultimátny symbol inštitucionálnej hry na schovávačku predstavovali doteraz obrátený naratív protivládnej rétoriky „Vždy za všetko môže Fico“ (dokonca aj za Cintulu) – teda: „Nikdy za nič nemôže nikto.“ Všetko zlé vždy robil alebo šíril „niekto iný“. Oni nestavali na protestoch tie šibenice, oni netvrdili že Fico je vrah Jána a Martiny, oni nefabulovali zoofilné perverzie o Blahovi, oni nič… „Garantom ich morálky“ bolo Zomri. Teda nie „najvyšší“ ale naopak, najnižšia stoka internetu. Keď sa všetci bezpečne vyvinili, nezostal žiaden známy vinník a pohodlne to mohlo spadnúť na nich – preto vrecia. „Vykúpili“ tak hriechy svojich spolusúputníkov aktom sebe vlastným – neobetovaním sa. Išlo teda o akýsi inverzný náboženský akt vykúpenia (ne)hriešnikov.

Niečo v spoločnosti však už medzičasom „dozrelo“ a po kriedovej felácii ruských údov múdri politickí marketéri pochopili, že keď už si na svoj facebook píše, v rámci reklamy, že „Fico je ko…“ aj pražiareň Coffein, je načase sa „posunúť“ a otvoriť debatu či s vrecami alebo bez… Diskusia pred prípravou na kriedovú revolúciu sa teda musela niesť v značne tarantinovskom duchu:

„Musíme je mít na hlavě, když pojedeme?“

„Kruci, doprdele, když je při jízdě nebudete mít na hlavě, strácí to tím smysl.“

„Ale já v tý p*čovině nevidím, nemůžu v tý p*čovině dejchat a nemůžu s ní jezdit… „

„Mám v tom zmatek. Tak nasadit pytle nebo ne?“

„Myslím, že nám všem přišel pytel jako prima nápad. Ale bez toho, abychom na někoho poukazovali, šli udělat líp…“

„Tak moment! Neřekl jsem bez pytlů!“

„Ale nikdo nevidí… Bylo by dobrý vidět.“

A tak sa v Ľudovej krčme rozhodlo, že vrecia viac netreba a že v spoločnosti, kde už zlo rozozná hádam každý, môže mať „hudba nenávisti“ konečne svoju tvár.

_____________________________________________________

1 Verím, že už ma nikto nebude obviňovať z vymýšľania „falošných“ analógií medzi fašizmom a progresivizmom (na konci prvého odstavca), keďže celé Slovensko na vlastné oči 17. novembra, vo sviatok „nežnosti“ a nenásilia videlo a počulo, ako niekoľkotisícový dav jasá nad nepríčetným Murkovým: „Musia sa nás báť!“. Jeden by už za tým čakal snáď iba fakľový sprievod či „noc dlhých kried“. Oboje našťastie zmaril výdatný dážď (pravdepodobne zoslaný Ficom). Zaujímavé je, že som tento článok (aj s úvodným citátom) začal písať pár dní pred 17. novembrom. Keď som potom počul Murkov prejav, za doprovodu tónov rozladenej gitary, nemohol som si túto „hudbu nenávisti“ nespojiť s uvedeným neonacistickým textom.

2 Uveďme napríklad Gramsciho poňatie triednej hegemónie, ktorá „nie je plne výsledkom boja, ale má v konečnom dôsledku ontologický základ. Ekonomická základňa nemusí zajistiť konečné víťazstvo robotníckej triedy, pretože toto víťazstvo závisí na jej schopnosti hegemonického vodcovstva. Avšak po neúspechu hegemónie robotníckej triedy môže nasledovať iba obnovenie buržoáznej hegemónie, takže politický boj nakoniec vždy zostáva hrou s nulovým súčtom medzi triedami. To je vnútorné esencialistické jadro, prítomné v Gramsciho myslení, kladúce medze dekonštruktívnej logike hegemónie.“ (LACLAU E. – MOUFFE CH., Hegemonie a socialistická strategie. Karolinum. 2014, str. 93)

3 Takéto chápanie lásky ako čistej pozitivity, ktorá v konečnom dôsledku splodí strašlivé utrpenie a vylúčenie výborne ilustruje scéna z filmu Cabaret (1972), kde mladý hitlerjugend spieva pieseň Tomorrow belongs to me, ktorá po krásnom úvode postupne naberá na znepokojivosti, ako sa k nemu frenetickým spevom pridávajú všetci prítomní.

4 Vybral som niekoľko typických príkladov dehumanizačných praktík liberálov, kedy veľmi neliberálnym spôsobom transformovali politický nesúhlas do roviny občianskej, ba až základnej medziľudskej hrubosti. V čase najvyššej antiruskej hystérie Mikloš, Šoltés a podobní žiadali ostrakizovať ľudí ako Chmelár a „nepodať mu ani pohár vody“. Môjmu kamarátovi zasa chceli odoprieť prístup do galérie iba preto, že ho identifikovali ako ideologicky nevhodného. Rovnako vieme o viacerých prípadoch, kedy odmietli obslúžiť istých ľudí pre ich názory v gastro prevádzkach, napríklad Street Food & Cafe Possonium, kde vyhodili poslanca Marčeka, či „nezávislých“ kultúrnych centrách ako Tabačka či Pink Whale, kde nenaliali spevákovi Zóny A alebo už v neexistujúcom klube Flame Music Bar, kde viedli na bare zoznam preškrtnutých politikov, ktorým je vstup zakázaný. Argument prevádzkovateľov, že oni majú právo „si vyberať“ zákazníka je skrz naskrz falošný, pretože vo svete súkromného vlastníctva existuje možnosť, že skupina istých nepohodlných ľudí nebude obslúžená nikde, a teda budú úmyselne „uvedení do životných podmienok, ktoré majú privodiť ich úplné alebo čiastočné fyzické zničenie“, čo je naplnenie skutkovej podstaty genocídia…

5 Teda opak meta-etického chápania, že každý „spôsob myslenia“ alebo uvažovania nad vecami je predeterminovaný určitým hodnotovým nastavením mysliaceho – akousi meta-etikou, stojacou (neviditeľne) pred všetkými paradigmami, o ktorých ani len nepochybujeme (ako civilizácia napríklad uvažujeme o veciach tak, že je lepšie žiť ako nežiť, čo už samo o sebe predznačuje určitý proto-hodnotový systém).

6 Snaha udusiť v spoločnosti dialóg alebo nejakým spôsobom unifikovať ľudské premýšľanie nie je v tomto zmysle akýmsi zlým úmyslom, nekalou totalitárnou praktikou či ultimátnym zlom, nakoľko „zlo“ (ako morálnu kategóriu) predchádza. Inak povedané, ak zrušíme rozmýšľanie (z podstaty dialogické a pluralitné) ako orwellovský thoughtcrime, nevieme už spätne interpretovať nekalé uzavretie spoločenskej debaty ako zlo. V monológu nie je nijaké dobro ani zlo (podobne v kresťanstve dôraz na „spoločenstvo“ nie je len prejavom kolektivizmu ale možnosti Dobra ako takého). Súvislosť trojice „dialóg – premýšľanie – etika“ ilustruje výstižne Satan Johna Miltona v Stratenom raji popretím dialogickosti uvažovania – tým, že sa baví sám so sebou – obdobne ako ďalšia záporná literárna postava Glum J. R. R. Tolkiena (ktorý sa pravdepodobne Miltonom inšpiroval). Obaja v uvedených postavách ukazujú, že zlo nie je len čin, zlo je uzavretie sa do seba (strata vzťahu k Bohu, k svetu, k iným… a v neposlednom rade tiež strata jazyka, ktorým by som prehováral k druhému). „Which way I fly is Hell; myself am Hell,“ vraví si Satan. Zisťuje, že peklo nie je miesto, ale stav mysle… Toto „peklo“ či „zlo“ sú skôr termíny opisujúce stratu potenciality robiť čokoľvek zmysluplné, akýsi absolútny nihilizmus, sebazáhubu; nie zlo ako vedomú morálnu voľbu. V nedialógu sa ukrýva „ne(dia)logika“ – také uvažovanie je „zlé“ v zmysle nesprávne, nefunkčné, nelogické. Tým nechcem nijak uraziť introvertov. Ale intersubjektívna skúsenosť sa nedá nahradiť intrasubjektívnou. Nie je náhoda, že ničenie jazyka v súčasnosti sprevádza ideologická floskula „nájdi šťastie sám v sebe“.

7 Česká filozofka Tereza Matějčková v tomto zmysle trefne poznamenáva, že: „V antike hovorili básnici a filozofi: Staň sa tým, kým si. Inými slovami, aj to aby bol človek sám sebou, stojí úsilie. Dnes počúvame: Buď sám sebou. Výsledkom je, že každý na verejnosť vynáša svoju zvláštnosť a žiada, aby bola uznaná. Mizne tým spoločný, teda zdieľaný priestor pre argumentáciu, ale trebárs aj podmienka pre rovnosť.“ (Z knihy Bůh je mrtev, nic není dovoleno, str. 223)

8 Ázia je síce po tisícročia zdrojom kultúry a vedy, ale skôr napriek jej výsostne exkluzivistickej filozofii, než vďaka nej. Inak povedané, práve táto exkluzivita a neprístupnosť nirvány (či ataraxie, mókšy a iných obdôb „vymanenia sa zo sveta“) širokým masám zabezpečuje funkčnosť týchto spoločností. Keby ju mohli dosiahnuť či dosiahli všetci, ich civilizácia by prudko upadla.

9 V tomto zmysle zrejme nie je úplne náhoda, že (s výnimkou ideologicky násilných spojení kolektivizmu či socializmu s LGBT hnutím, v podobe queer antifa a ďalších organizácií) sú účastníci Pride pochodov v drvivej väčšine liberáli a individualisti. Túto skutočnosť niekto zvykol interpretovať skrze ich väčšinovú triednu príslušnosť k vyššej strednej triede. Nakoľko však naratív „právo byť čím chcem“ ďaleko presahuje hranice tejto sociálnej vrstvy a nachádza odozvu u bohatých aj chudobných, skrýva sa odpoveď na onen fenomén skôr v jazyku (formujúcom ich spôsob myslenia mimo rámec triednej príslušnosti).

10 „Som čím chcem byť“ pochopiteľne zväčša nehlásajú priamo. Často ide skôr o skryté zdelenie, napríklad v rámci ľúbivého naratívu „Trans práva sú ľudské práva“, čo, vzhľadom na základnú charakteristiku ľudských práv ako práv univerzálnych, teda v rovnakom rozsahu prislúchajúcich každému, znamená jediné – že sa o ne môže prihlásiť ktokoľvek, bez ohľadu na jeho reálny psychický stav či existenciu „skutočnej“ rodovej dysfórie (ktorá by mala podliehať lekárskemu posudzovaniu). Dnes už „konzervatívne“ nahliadanie „oni(y) sa tak narodili“ sa teda mení na „vyberám si, čím budem“. Viď. nedávny prípad „Marly“ – nemeckého neonacistu Svena Liebicha, ktorý sa prezlečením za ženu vyhol nástupu do mužskej väznice.

11 V už spomenutej knihe Matějčková transsexualitu pomenúva ako „víťazstvo vôle, či pocitu, nad telom. Telo má byť prispôsobené pocitu, vôli či postoju, skrátka – v najširšom slova zmysle – duchu.“ Dekonštruktivizmus tak označuje ako sociálnu verziu nemeckého klasického idealizmu (str. 22). Na inom mieste zaujímavo popisuje vývojový posun v chápaní genderu: 1) pôvodné chápanie rozlišovalo fyzické pohlavie a gender (ako normy, ktorým sa podrobujeme alebo ktoré je možné meniť). Túto dichotómiu dokola omieľajú i dnešní LGBTI aktivisti, s poukazom na neschopnosť „dezolátov“ pochopiť, že pohlavie a rod sú dve odlišné veci, neuvedomujúc si, že sami hlásajú niečo ich vlastnou teóriou už dávno prekonané. 2) Judith Butlerová už ide ďalej a chápe predstavu neutrálneho fyzického tela predchádzajúceho normám ako ilúziu, nakoľko telo je vždy súčasťou týchto noriem. Teda sa de facto stiera rozdiel medzi pohlavím a rodom. 3) Dnes pracujeme s konceptom genderu ako vnútornej identity, rozchádzajúcej sa s telom (v rozpore s Butlerovou), čo autorka označuje ako „návrat ku kartezianizmu“ (str. 159).

12 „When I pray … I find that I am talking to myself.“ hovorí Peter O´Toole, ktorý sa na základe tejto „logickej“ úvahy cíti byť Bohom, vo filme The Rulling Class (1972). Práve v tejto cynickej interpretácii modlitby (oprostenej od konkrétnej náboženskej vierouky, ktorá vždy pridáva do systému „Druhého“) sa vynára súvislosť medzi monológom a idealizmom, ktorý nemá žiadne plodné vyústenie, mimo sebaklamu.

13 Problém výlučnej konfrontácie s „tým istým“, teda vlastne „sebou samým“ je v podstate problémom narcizmu, ktorým je naša spoločnosť presiaknutá. Byung-Chul Han o tom píše: „Neskoro moderný subjekt výkonnosti nepracuje z povinnosti. Jeho krédom je sloboda, slasť a nutkavé chute. Nejedná na príkaz druhého. Načúva predovšetkým sebe samému. Zbavuje sa tak negativity prikazujúceho druhého. Nezávislosť na druhom sa obracia v narcistný vzťah k sebe samému. Chýbajúci vzťah k druhému je príčinou krízy gratifikácie. Ocenenie ako uznanie predpokladá inštanciu druhého alebo tretieho. U Kanta je Boh inštanciou gratifikácie. V dôsledku narušenia štruktúry ocenenia sa subjekt cíti byť nútený podávať stále vyššie výkony.“ Spoluzodpovednosť za tento stav, podľa Hana, nesú dnešné výrobné vzťahy, znemožňujúce dosiahnuť uzatvorenie. Človek pracuje akoby smerom von, do neurčita a postráda formy uzavretia. Ohľadom spojitosti uvedeného s narcizmom, vychádzajúc zo sociológie Richarda Sennetta, ďalej pokračuje: „Narcizmus je presným opakom sebalásky. Ponorenie do seba neprináša žiadne ocenenie. Zotretie hranice medzi mnou a iným má pre Ja ten dôsledok, že ho už nemôže nič nového, nič iného stretnúť; to je ním pohltené a pretvárané tak dlho, dokiaľ sa v ňom Ja nezačne znova spoznávať. Narcista neusiluje o skúsenosti, túži po zážitkoch – vo všetkom, s čím sa stretáva, chce zažívať len sám seba.“ Sebaláska je pod nadvládou negativity v tom zmysle, že druhých odmieta a upozaďuje v prospech vlastného. Zachováva hranicu deliacu nás od druhého. V narcizme sa táto hranica rozplýva. Veľmi podobné stanovisko formuluje v románe Slávnosť bezvýznamnosti Milan Kundera: „Narcis, to nie je nafúkanec. Nafúkanec pohŕda ostatnými. Podceňuje ich. Narcis ich preceňuje, lebo v očiach každého z nich pozoruje svoj vlastný obraz a chce ho skrášliť. Láskavo sa stará o všetky svoje zrkadlá.“ (str. 23). Han pokračuje materialistickou perspektívou: „Spoločensky podmienená nemožnosť objektívne platných a definitívnych foriem uzatvorenia vháňa subjekt do narcistného opakovania svojho vlastného ja, ktoré potom nie je schopné dospieť k žiadnemu tvaru, stabilnému obrazu seba samého… Chýbajúce formy uzatvorenia sú v neposlednom rade podmienené ekonomicky, pretože otvorenosť a neuzavretosť stimulujú rast.“ (HAN, BYUNG-CHUL, Vyhořelá společnost. Rybka Publishers. 2016, str. 54-56).

14 Snáď s výnimkou vtipného meme – rímsky jazdec: „GUESS HOW MANY WOMEN I HAVE SLEPT WITH…“; legionár sa zamyslí: „MMM…“; jazdec: „DAMN! NOT THAT MANY“

15 „Podľa Hegela je mysleniu vlastná negativita, ktorá ho núti k tomu, aby podstúpilo skúsenosti, ktoré ho premieňajú. Negativita stávania sa iným je pre myslenie konštitutívna. V tom sa líši od počítania, ktoré si je vždy rovné.“ Pracuje s tým istým. Myslenie vychádza zo skúsenosti, počítanie disponuje iba s informáciami. „Informácia postráda akúkoľvek negativitu. Je to spozitívnený, zoperacionalizovaný jazyk,“ píše Han a dáva uvedené do súvisu s tendenciou zrýchľovania spoločenských procesov. Táto hyperakcelerácia nie je autentický pohyb. „Pohyb nemizne ani tak v nehybnosti, ako skôr v rýchlosti a zrýchlení; rozpúšťa sa v tom, či je hybnejšie než samotný pohyb… Urýchľovať je možné len proces, ktorý je aditívny a nie naratívny. Úplne transparentný je len chod procesoru, pretože je bezo zbytku aditívny. Rituály a ceremónie sú naproti tomu naratívne procesy. Keby sme sa pokúšali urýchliť rituál obetovania, bola by to svätokrádež. Spoločnosť transparencie odbúrava všetky rituály a ceremónie, pretože sa nedajú zoperacionalizovať, pretože stoja v ceste urýchleniu kolobehu informácií, komunikácie a produkcie… Absencia narativity je tým, čo odlišuje procesor od procesie.“ (Han, str. 106, 107, 119).

16 „Francúzsky filozof Jacques Rancière považuje práve delenie ľudí na pokrokových a zaostalých za kľúčovú dichotómiu súčasnej politiky. V tejto súvislosti hovorí o „čistom rasizme“ liberálnych elít, ktoré sa spasiteľsky prezentujú ako posledná hrádza pred „špinavým rasizmom“ zaostalých vrstiev.“ (z článku Je suis post-sedliak, web Kapitál, publikované online dňa 2.10.2023)

17 Rozvádzam podrobnejšie v druhej časti – dostupné: https://davdva.sk/strukturalna-mizantropologia-2-cast/

18 Reakcia – v zmysle reakčného hnutia – historicky prílišnou pasivitou neoplývala, či už pri porážke Komúny, pri vzostupe fašizmu, v Zálive svíň, ani v Chile v 73… Agresívnych lídrov reakcie však zväčša splodil práve bytostne pasívny a ustrašený dav zástupcov strednej vrstvy, ktorý si, paralizovaný vlastným strachom, prostredníctvom nich realizoval svoje ciele „v zastúpení“.

19 Tento jav perfektne vystihol vo svojom poslednom filme Bugonia režisér Yorgos Lanthimos, keď nechal, v dvojznačnom závere, hlavného „hrdinu“ odpáliť náložou samého seba v skrini, ktorá mala byť „teleportačným portálom“ na materskú loď mimozemšťanov – tesne predtým, než malo dôjsť k samotnej teleportácii (teda tesne pred odhalením konšpirácie). Ukázal nám tak, že konšpiračný teoretik nikdy úplne tomu, čo tvrdí neverí a v samej podstate nechce, aby sa jeho závery potvrdili. Nemožnosť úplnej verifikácie jeho záverov je podmienkou ich možnosti. Tieto musia zostať v „bezpečí“, mimo priestor skutočnej konfrontácie s realitou, kde by sa ich neobstátie rovnalo zničeniu jeho osobnej integrity.

20 Alebo slovami Kocoura z Červeného trpaslíka: „Já si myslím, že maj pravdu všichni kromě mě…“

21 Transparencia je v súčasnosti vnímaná ako rýdzo pozitívny a želaný stav. Odlišne ho vníma Han, aj keď tiež pozitívne, avšak v zmysle kritiky pozitivity, resp. ako spozitívňovanie reality: „Transparentnými sa veci stávajú vtedy, keď sú zbavené všetkej negativity, keď sú vyhladené a vyrovnané, keď sa bez odporu dajú asimilovať plynulými tokmi kapitálu, komunikácií a informácií. Transparentným sa stáva čas, keď je vyrovnaný do súsledných momentov disponovateľnej prítomnosti. Takto je rovnako budúcnosť spozitívnená na optimalizovanú prítomnosť. Je to čas bez osudu a bez udalosti… Transparentnými sa stávajú veci, keď odložia svoju singularitu a nechajú sa bezo zbytku zredukovať na cenu… Spoločnosť transparencie je peklom rovnakého.“ Následne dochádza k podobnému záveru, ako ja pri opise planéty Pandora: „Transparentné je iba to, čo je mŕtve.“