Keď som sa podujal prispieť tohto roku vianočnou témou do predsviatočného vydania DAV DVA, to som ešte netušil, aké prekvapenie mi jedna z krabíc od banánov, kam si odkladám výstrižky, poznámky a rozmanité, husto popísané lístočky, či ledabolo poskladané výstupy z počítača pripraví. Trikrát prehádzaný a prekutraný obsah inokedy na nápady štedrej kartónovej pokladnice, snorenie po harddisku dýchavičného notebooku len potvrdilo moje neblahé tušenie vo variácii pamätného Pilátovho výroku: „Čo som napísal, napísal som.” A naviac – po zvládnutí vyššie spomínaných úkonov – akoby už niet o čom.
Vyšlo na DAV DVA.
Nevzťahuje sa to samozrejme na Vianoce, ale písať dvakrát o jednej Betlehemskej hviezde, či šesťkrát o Troch kráľoch jednoducho nejde. A okrem toho, pri pohľade na titulné strany časopisov s predsviatočnou grafikou hýriacou prskavkami, vetvičkami a importovaným Santa Clausom®, o tom píšu takmer všetci. Položil som si preto v deň pokoja (pracovného, lebo bola práve nedeľa) neskromnú métu, že to moje, pre náš DAV DVA, musí byť o niečom inom. A keďže je to už tak v mojom živote zariadené malo by to byť niečo tajomné, záhadné, ak nie priam paranormálne, ale súčasne aj o Vianociach. A ajhľa, kto hľadá ten nájde. Pravdu povediac, nebola to ani tak moja zásluha, že sa mi do rúk dostala Dickensova kniha „Vianočná koleda” a to nielen s nádhernými ilustráciami Roberta Innocentiho, ale predovšetkým s motiváciou, ktorú som pre svoj zámer potreboval.
Bezpochyby išlo o vhodnú voľbu: nesmrteľný klasik sociálnych príbehov Charles Dickens (1812 – 1870) mal ako jeden z mála ľudí zvláštnu schopnosť vidieť veci také aké naozaj sú a písať o nich nesmierne sugestívnym spôsobom. A pokiaľ autor, ktorý sám okúsil strastiplnú biedu ľudského pokolenia úprimne veril, že naozaj existujú „Šťastné a veselé”, tak to s tými sviatkami určite tak je.
Hrdinom Dickensovho rozprávania je v tomto prípade Ebenezer Scrooge, starý mrzút a skupáň, ktorý nikdy neslávi Vianoce:
„Veselé Vianoce! Dočerta s veselými Vianocami! Čo sú pre teba Vianoce? Čas, keď ti treba zaplatiť účty, a nemáš čím, čas, ktorý ti pripomenie, že si zase o rok starší, ale ani o hodinu bohatší, čas, keď si robíš bilanciu a zistíš, že za tých dvanásť mesiacov ti nič dobre nevyšlo?”
Ruku na srdce, koľkí z nás si v týchto dňoch omieľajú v mysli mrzutú pesničku otravného Scroogeho! Predvianočný čas, kedy treba dokončiť prácu, ktorá nepočká, zhon nákupnej horúčky v supermarketoch, meškajúce, či vďaka iba skromne premávajúce spoje či televízny prenos z parlamentnej rozpravy, ktorý na nálade asi nikomu nepridá. Niečo podobné vidno aj Innocentiho ilustráciách – akýsi úbožiak chúliaci sa pod zasneženou rímsou v poplátanom hubertuse a vychudnutá mačka lačne hľadiaca spod ošarpaného schodišťa. Výjav, ktorý nie je vonkoncom vymyslený – aspoň ten neborák, ktorého som minule videl kľačať s hlavou na obrubníku a s ošarpanou čapicou na milodary pred ním, vyzeral byť skutočný. Čo všetko teda vidíme, alebo nechceme vidieť očami pána Dickensa, keď kráčame domov s balíčkami pre svojich najbližších zabalených do lesklého papiera s veľkou mašľou navrchu ?
A predsa existuje niečo, čo aj v dnešnej dobe dáva Vianociam čaro, ktoré je silnejšie ako mýtus. Odpoveďou na citovanú otázku starého Scroogeho je replika, ktorú Dickens vkladá do úst postave jeho bodrého synovca Freda a vrelo vám ju odporúčam do pozornosti:
„Zo všeličoho som mal úžitok, hoci to neznamenalo priamo zisk,” povedal synovec, „a aj Vianoce sú také. Vždy sa teším na príchod tých krásnych sviatkov, a odhliadnuc od zbožnej úcty, ktorá im prináleží pre ich pôvod – ak vôbec možno oddeliť niečo, čo k nim patrí –, beriem ich ako nádherný čas porozumenia a lásky k blížnemu, v tom dlhom rade dní jedného roka je to jediný čas, keď ľudia k sebe pristupujú s otvoreným srdcom, azda chápu, že aj tí biedni z nich kráčajú k tomu istému hrobu, že nie sú o nič horší, že majú rovnaký osud. A preto, hoci mi Vianoce nikdy nepridali do vrecka ani len strieborniak, či zlatku, nepochybne mi boli i budú na niečo dobré a tak im blahorečím, nech sú požehnané.”
Dickensova „Vianočná koleda” sa len tak hmýri prízrakmi – prvé, nepochybne hrôzostrašné zjavenie jeho dávno zomrelého obchodného spoločníka prichádza za Scroogeom v podobe napoly priezračnej postavy vlečúcej za sebou ťažkú reťaz z pokladničiek, kľúčov, zámkov, účtovných kníh, úradných spisov a ťažkých kovových mešcov – bremeno chamtivosti, ktorým zaťažil svedomie počas svojho života. Zjavenie troch duchov, ktorí postupne navštívia starého skupáňa v predvečer vianočných sviatkov úplne zmenia jeho život. Scény z lakomcovho minulého i budúceho života predstavujú pre jeho osud naozaj pôsobivé memento a nepochybujem, že máloktorému z Dickensových čitateľov nebehal pritom po chrbte mráz. Je nepochybné, že po krátkom zamyslení by každý z nás našiel aspoň jeden dôvod, prečo by mal vylepšiť svoj život, hoci aj bez duchov a hoci aspoň na Vianoce. Že to však ide aj na dlhšie, o tom nás presviedča premena na city skúpeho Scroogea, nad ktorým ešte aj „hustý dážď i sneh, veľké krupobitie i pľušť vynikali, lebo na rozdiel od neho sa mohli pýšiť svojou štedrosťou”.
Odťažitý skupáň sa však čarom sviatkov naozaj zmenil:
„Stal sa z neho dobrý priateľ, dobrý zamestnávateľ a dobrý človek, akého táto dobrá stará štvrť, toto mesto, tento okres a tento dobrý starý svet nepoznali. Niektorým ľuďom bol takýto zmenený na smiech, ale o sa nestaral o ich mienku. Múdro pochopil, že na tomto svete sa ešte nič nezlepšilo, aby sa tomu ľudia nesmiali, ale vedel, že sú to zaslepenci, a bolo mu milšie, že sa ich choroba prejavuje v povýšenosti, akoby mala nadobudnúť nejakú horšiu podobu. Nech sa uškŕňajú, jeho srdce sa smialo – a to mu celkom stačilo.”
Záverom mi teda neostáva nič iné, ako nám všetkým popriať požehnané Vianoce v mene pána Dickensa. Možno je to trúfalé, ale starý pán to určite pochopí.
Miloš Jesenský
Celá debata | RSS tejto debaty