ondrejgorod

Nakoľko bol konečne nenávistný článok Denníka N odomknutý, konečne je možnosť ho citovať a demaskovať.

DAV DAV: Už 24. 4. 2025 sa chystá ďalšia výstava s antifašistickou tematikou, tentokrát k 80. výročiu oslobodenia pod názvom VÍŤAZSTVO A ODKAZ BOJA PROTI FAŠIZMU. Výstavu neorganizuje nik iný, než vynikajúci kurátor, bývalý poradca ministra kultúry SSR Miroslava Válka, predseda Klubu výtvarníkov a výtvarných teoretikov Dr. Ladislav Skrak. Dr. Ladislav Skrak zorganizoval podobnú výstavu aj minulý rok pri príležitosti 80. výročia Slovenského národného povstania.

POZRI AJ: SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE VO VÝTVARNOM UMENÍ
TASR informuje o výstave HODNOTY A ODKAZ k 80. výročiu Slovenského národného povstania (aktualizované o nové fotografie)
Výstavu HODNOTY A ODKAZ navštívil predseda Matice slovenskej Dr. Marián Gešper, zaujali ho diela venované Kukorellimu

Výstavu však v pozitívnom zmysle spropagovala Tlačová agentúra Slovenskej republiky a vyvolala množstvo pozitívnych ohlasov v medzinárodnom kontexte.

POSTMODERNÁ, PROGRESÍVNO-LIBERÁLNA PSEUDOKRITIKA
A LA „OTVORENÁ A ŽIADNA INÁ“
MODERNISTICKY POŇATÉHO ANTIFAŠIZMU

Aj takéto vznešené podujatie však mali potrebu diskreditovať priaznivci tzv. „otvorenej kultúry“, ktorí vytvorili k výstave hneď dva nenávistné články (jeden bol dlhší čas zamknutý) a pravidelne trollovali pred vstupom do Dvorany MK SR. Kým Burčík sa chytil klasickej vlny nenávisti liberálov k bývalému prezidentovi Gašparovičovi, Keratová svoj nenávistný a zaujatý pohľad podkula statusom o „národniarskej klike“ a siahlodlhou pseudo-štúdiou v duchu „otvorenej a žiadnej inej“, kde klasicky postštrukturalisticky rozbíja a ironizuje všetko, čo drží dejiny takpovediac pohromade a dáva im v modernistickom duchu aspoň aký-taký zmysel (teda tie hodnoty a odkaz, ktoré reprezentujú boj za sociálnu spravodlivosť, slobodu, antifašizmus, modernitu, ale aj kresťansko-humanistické tradície, vlastenectvo atď.).

Reagoval na to aj publicista Martin Krno:

Mnohých prítomných prekvapil svojou neobvyklou účasťou na slávnosti redaktor denníka Sme. Hneď na druhý deň sa v týchto novinách objavil článok, ktorý potvrdil naše obavy. Redakcia ho poslala na vernisáž, aby v uhorkovej sezóne priniesol nejakú blamáž. Možno očakávali účasť kontroverznej Martiny Šimkovičovej, no nik z ministerstva kultúry neprišiel. Ani v príhovoroch neodznelo nič, čo by čitateľov Sme „pobavilo“. A tak sa autor sústredil s výsmechom a iróniou na sochársky portrét exprezidenta Ivana Gašparoviča. Na jeho obranu môžem dodať, že bol prvým slovenským prezidentom, čo sa vybral 8. mája s vencom na Slavín a usiluje sa ani teraz nechýbať na významných výročiach antifašistického boja.

Vyberáme niektoré jej „perly ducha“, ktoré čitateľ DAV DVA špeciálne ocení.

Začneme hneď týmto:

Útočí na nich ako na „tých druhých“ (tzv. othering) a hanlivo ich nazýva „bratislavskou kaviarňou“ (predtým to boli tzv. inteligenti, a, samozrejme, umelci, ktorí ako jedni z mála mohli pracovať v slobodnom povolaní). Opak je však pravdou, a na to majú na ministerstve určite evidenciu.

Tak teda moment. Nie ste to práve vy, kto stále útočíte a hovoríte o „tých druhých“ ako post-sedliakoch, dezolátoch, prako**toch a pod. na stránkach typu Zo*mri, v knihách typu Zlovensko (Slovákov tu Luborg Nemeš nazval „zap*denou východoeurópskou krajinou„) či na standupoch (tam je vulgárnosť voči „tým druhým“ nielen povolená, ale aj vítaná a považovaná za frajerinu)? Nie je to vlastne všetko naopak? Pomenovanie bratislavská kaviareň či slniečkári je v porovnaní s urážaním ľudí do dezolátov, prako**tov, dezinfoscéne, konšpirátov, ruských propagandistov či „ruských agentov“, voličov smerohlasáckej mafie alebo „zbabelého národa, ktorý nikdy nebojoval“ len slabý odvar. Obzvlášť citát Šimečku st. o zbabelom národe, ktorý nikdy nebojoval treba pripomínať v kontexte SNP.

Nechýba superkorektný jazyk (diváctvo) či obvinenia z klerofašizmu len pre prihlásenie sa k cyrilo-metodskej tradícii, ale aj naratívy o „normalizačnou praxou devalvovanom partizánskom motíve“ v duchu, všetko z minulosti treba spáliť.

Diváctvu sa tak prihovárajú (napr. v súvislosti s témou SNP, a vôbec, ťažko pochopiteľnými slovami Gešpera o tzv. polyhistorickom odkaze sv. Cyrila a Metoda pre náš národ, ktoré znejú ako klérofašistická ozvena) akože z pozície autorít, v staromilskej štylizácii lídrov národných projektov. Neprimerane veľké logá, najmä s leitmotívom dvojkríža a v trikolóre, sa opäť násobia na obálke. S vedomím, že už samotná previazanosť organizácií je neprehľadná, je pole okupované už len dojmom, že ide o pozíciu, ktorá reprezentuje akýsi mainstream verejných inštitúcií. Ten je však v skutočnosti na oveľa vyššej úrovni.

Z linky diel rozpínajúcej sa od zakladateľskej postavy Martina Benku cez Bártfayovu žiačku Elenu Lazinovskú po súčasného autora Stanislava Harangozóa z matičiarskych štruktúr, je čitateľný hlavne v tradícii ukotvený a normalizačnou praxou devalvovaný partizánsky motív.

Nechýba ani starý dobrý naratív o tom, že odborníci sú iba na tej správnej progresívnej strane, pričom tá druhá, národniarska či ľavicová nemá právo na existenciu:

Oproti tomu scéna, ktorá je dnes zľudovene označovaná ako progresivistická, naopak, priestor nezískala dedením, ale cez odborné konkurzy.

A ak už nemožno útočiť ideologicky, tak útočíme na formu (odborníčke na umenie prekážali štítky či stojany).

Za akoby „protokolárne“ inštalovanou bustovou líniou je potom salónne nainscenovaný zhluk rozmernejších malieb umiestnených na maliarskych stojanoch (to je dnes tiež už opomínaná prax, štandardom pre takéto potreby je skôr na mieru robená architektúra).

No a napokon volanie po pochode inštitúciami (ktoré sú už aj tak nakomplet obsadené liberálno-progresívnymi umelcami snáď od čias Mareka Maďariča) a snaha diskreditovať iné (gatekeeper), než postmodernistické a progresívno-liberálne „naratívy“ v umení.

No v prípade výstavy Hodnoty a odkaz, a to v protiklade k jej názvu, neprídeme na to, čo chce dnešnému komplikovanému svetu povedať. Teda okrem toho, že skupina „gatekeeperov“ dúfa v opanovanie vlasti a v to, že privlastnením jedného z tých dobre premytých momentov z jej domácej tradície si v nej postaví Potemkinovu dedinu.

Na záver nechýba ideologický komentár v duchu „otvorenej a žiadnej inej“ a pod vplyvom Kusej pokus o redefinovanie, rozumej dekonštrukciu slovenskej histórie podľa konceptu „otvorenej spoločnosti“, teda podľa autorky „brať významy späť a nanovo ich definovať“.

Kompozičným akcentom zvykla byť heroicky štylizovaná a často sovietizovaná partizánska postava (s doplnenou červenou hviezdou), dokonca niekedy v ľudovom kroji alebo aspoň v kulichovskej póze s kalašnikovom v rukách namiesto valašky ako zo súsošia na námestí SNP. Historicky sa však Povstanie situovalo v kontexte systematického násilia klérofašistického slovenského štátu. … Aktérom odboja bola hlavne armáda a robotnícka trieda či intelektuálna elita, zatiaľ čo dedinčania boli vo veľkej miere inštruovaní miestnymi kňazmi i limitovaní vlastnou feudálnou tradíciou, v ktorej sa typicky revoltovalo kvôli viere, vplyvom európskych náboženských konfliktov. Roľníci v skutočnosti patrili k vrstvám s najmenšou politickou mobilitou, i keď sa po potlačení Povstania a vypálení stredoslovenských dedín stali jeho osudovými obeťami. … Nakoniec už nikto nevie, o čom je reč. Zrozumiteľné však je,že ide o reakcionárske ťaženie proti zmyslu, za zachovanie statusu quo. No tradície emancipačných hnutí nás učia, že si treba brať významy späť a nanovo ich definovať.

„Reakcionárske ťaženie proti zmyslu“, takýto slovník skutočne pripomína 50. roky 20. storočia.