ondrejgorod

„Nejhlouběji chudý, nejhlouběji vidím nenávist.“

Keď stál takto pred sto rokmi Wolkerov dělník u röntgenu, dozvedel sa čosi nie len o stave svojich pľúc, prežratých hladom (čo mimochodom v slovenčine, narozdiel od českého originálu, vyznieva ako dokonalý oxymoron), ale aj o samotnej svojej „druhovej“ podstate: „Neboť dnes tělo je duše a na něm psáno jest…“¹

Dnes, o storočie neskôr, stojí nedefinovaný „tekutý“ freelancer pred akýmsi pomyselným, ešte nevynájdeným prístrojom podobným röntgenovému „spektrometru“ a dozvedá sa o sebe len to, že je čím chce byť, že šťastie má hľadať v sebe, riadiť sa má svojím „vnútorným ja“ a môže úplne všetko, pod podmienkou, že nesmie iba jedno – nenávidieť.

V tomto prekrásnom novom svete neprípustnej nenávisti plnom farieb, rôznorodosti a tolerancie je potom odrazu možné potierať slobodu prejavu, perzekvovať ľudí za ich triedne povedomie, likvidovať zvyšky elementárnej medziľudskej solidarity či tancovať na hroboch „nenávistných“ –  ba aj na ich nemocničných lôžkach…

A ja sa tak na to všetko dívam a hovorím si: „Čo by na to asi povedal sv. Augustín?“ A porušujúc základné pravidlo rečníckych otázok si hneď aj odpovedám, v duchu Tarantinovho Djanga Unchained: „Asi by to neschvaloval… přecitlivělej pánbíčkář.“

A podobne ako v parafrázovanej scéne, kde pointou nebolo, že Alexandre Dumas je citlivý k nepravostiam voči otrokom ako fajnový Francúz, ale ako černoch, i tu sa mi zdá, že podstatou onoho zásadného imperatívu „Nenáviď hriech, miluj hriešnika“ nie je len náboženské presvedčenie autora (vraždilo sa i v mene Boha), ale určitý morálny univerzalizmus (z neho plynúci), ktorý sa inak tiahne časopriestorom filozofie od Sokrata k Budhovi, cez Konfucia až po Ježiša.²

HELL´S  KITCHEN

Táto myšlienka (v prvom pláne praktického úžitku – v prekonaní klanovej etiky krvnej pomsty; v druhom pláne politického významu – v založení proto-občianskej „ústavy“ – spoločne akceptovaného úzu rovnakej hodnoty života a práv; a v treťom rade meta-univerzalistickej reflexie nad sebou samými a možnosťami, ako jej „medze“ rozširovať) dnes tak nejako berie za svoje a my sa vraciame k nekompromisnému stanovisku, že Kartágo musí byť zničené.

Samozrejme, oficiálne proklamujeme vernosť hodnotovému univerzalizmu s ešte väčšou vehemenciou než kedy predtým, avšak robíme to tým viac bezobsahovo a selektívne, čím hlbšie nadobúdame poznanie, že ten v jeho súčasnej forme predstavuje len akúsi „uhlíkovú stopu“ globalizácie – vedľajší produkt ekonomického koristenia, ktorý sami jeho strojcovia časom zavrhnú, cestou k novému „bezemisnému“ autoritárstvu.

V skutočnosti sme však univerzalizmus zavrhli už dávno a iba vytesňujeme nepríjemnú predstavu, ako veľmi by v tom bol dnes Kristus sám, keby, tak ako pred dve tisíc rokmi, svojim vystupovaním „legitimizoval“ zlo a dovolil si večerať aj s niekým iným ako s Havranom, či ako silno by „musel vysvetľovať“ prečo sa nechal vyfotiť s Rózsom a Chmelárom, ak by si chcel udržať zástup svojich followerov. Nebudeme si klamať – on v tom bol sám aj vtedy… Ale vďaka múdrym ľuďom ako sv. Pavol a ďalším napokon bol pochopený.

Všetci relevantní filozofi, ktorí či už dospeli k univerzalizmu, hlásali mier, jednotu alebo iné formy všeľudského spolužitia v podstate iba pomáhali vyššie spomínaným štyrom a odpovedali na stále tú istú otázku: prečo večerať s nepriateľom?

ZLÉ DVOJČA UNIVERZALIZMU

My sa dnes, nepochopiteľne, namiesto otázky „prečo“ pýtame „či vôbec?“ a nerešpektujeme tak ustálený „vedecký konsenzus“, na ktorý sa v iných veciach tak ochotne odvolávame. Toto „filozofické plochozemstvo“ našich liberálnych kultúrnych elít, ktoré sa dnes nielenže hlási o slovo a žiada uznanie, ale invazívne vytláča akékoľvek „klasické“ rozmýšľanie – minimálne od roku 2014, je podľa môjho výsledkom prerušenia životodarného dialektického spojenia medzi univerzalistickou morálkou a nenávisťou – dvomi zdanlivo protichodnými tendenciami ducha, ktoré, hoc každá odlišnou formou, prispievali zároveň vždy spoločne k tomu istému cieľu. Ale tak ako sa vývojom človeka stalo nadbytočným slepé črevo či kostrč ako pozostatok chvosta, vyhlásila i postmoderna na konci dejín „zlé dvojča“ univerzalizmu za hororové klišé, neuvedomujúc si, že tento jej „chirurgický zákrok“ na ľudskom duchu, ktorým síce odstránila agresívne prejavy 20. storočia, avšak za cenu straty schopnosti plodne uvažovať, sa najviac podobá lobotómii…

Už Aristoteles rozlišoval medzi hnevom (orgē) a nenávisťou (misos), pričom neváhal z tejto učiniť legitímnu súčasť ctnosti. K podobným záverom dospeli stoici. Pre tento text úplne zásadný teoretický koncept sv. Augustína ešte posilnil Tomáš Akvinský tvrdením, že z absolútneho uhla pohľadu je viac milovať svojich nepriateľov než svojich priateľov/blížnych. V kontrapozícii voči nemu zasa Nietzsche svojou nenávisťou k nepriateľom formuluje antitézu kresťanstvu ako „hrdosť na nepriateľa“³ – čo napokon ústi v syntézu oboch domnelo protichodných ideových smerov – milovať všetkých a zároveň s patričnou úctou nenávidieť oponenta – to je historická lekcia univerzalistickej morálky.

Každé iné nahliadanie (mať rád iba svojich a nenávidieť iných alebo (toxicky) milovať všetkých ale vytesňovať existenciu antagonizmov) končí ako prázdna abstrakcia, deklamovaná falošná póza bez konkrétneho obsahu.

Čítajte ďalej na DAV DVA:

Štrukturálna mizantropológia (1. časť) – DAV DVA – kultúrno-politická revue

Štrukturálna mizantropológia (2. časť) – DAV DVA – kultúrno-politická revue