Asi nie. Presviedčajú nás o tom dejiny ľudstva, v ktorých sa vždy (a zákonite?) po dlhších či kratších obdobiach mieru objavila vojna. Spojená spravidla s úsilím o teritoriálne zisky, o moc nad ľuďmi, skrátka o viaceré ekonomické prvky potencionálneho blahobytu, maskované poväčšine účelovo formulovanými ideami slobody, ochrany menšiny, obrany pred číhajúcim nepriateľom, proti ktorému treba preventívne zakročiť, riešením krívd z minulosti a ďalšími neobyčajne početnými a často aj neobyčajne vynaliezavými dôvodmi. Ich prítomnosť je živená politikmi, služobnými médiami (najmä žltou žurnalistikou) tváriacimi sa pri všetkej svojej jednostrannosti ako nositelia toho najobjektívnejšieho pohľadu pod slnkom, ale často je podnecovaná aj všadeprítomným strachom pred budúcnosťou. Premáha nás tušenie zla… Čo s nami bude, ak zvíťazí skutočný alebo vymyslený nepriateľ? Útočme radšej prví… Ak použijeme všetku našu ekonomickú a vojenskú silu, ak nasadíme dostatočné množstvo hmotného a neskôr azda aj ľudského „materiálu“, môžeme zabudnúť na diplomaciu a definitívne zničiť nenávideného odporcu, skôr než nás zasiahne na citlivých miestach a naruší náš každodenný blahobyt, náš lenivý pokoj, našu bezstarostnosť.
ľúčovým omylom býva práve chybné vnímanie starosti, presnejšie jej opaku, totiž bezstarostnosť.
Jeden z najväčších mysliteľov dvadsiateho storočia, nemecký existencialistický filozof Martin Heidegger pripisoval pojmu starosť a sprostredkovane teda aj bezstarostnosti, kľúčový význam pri chápaní nášho pobytu vo svete. (Hoci z dôvodu presnosti by sme mali poznamenať, že filozofické chápanie pojmu „starosť“ nebolo vynálezom Martina Heideggera, starosť ako fenomén určujúci ľudský život v každodennosti sa objavil už v Goetheho Faustovi.) V obmedzujúcich limitoch pojmov „strach“, „úzkosť“, „starosť“, „skutočnosť“, „pravda“, „lož“ sa pohybuje bežné myslenie väčšiny z nás. Vyvoláva to neraz pocit bezmocnosti. Bojíme sa o kvalitu svojho všedného života, o svoje pohodlie, o stratu nádejí, o krach svojich očakávaní, bojíme sa neraz aj o každý ďalší deň, ktorý nás čaká, v dôsledku čoho máme starosť o jeho zvládnutie, Máme trpký pocit svojej nedostatočnosti, neschopnosti, zároveň však cítime, že budúci deň je neodvratnou zákonitou skutočnosťou, ktorú nemožno obísť, ktorej sa nedokážeme vyhnúť, odignorovať ju. To dokáže iba smrť ako nevyhnutný koniec.
Čítajte viac na DAV DVA.
My dole áno ale horšie je to už horšie. ...
Celá debata | RSS tejto debaty