ondrejgorod

Ďalší zaujímavý článok, ktorý vyšiel na DAV DVA… čítajte celý tu:

Ako ju Oskar rozžal…

Súčasnosť je dobou kedy sa už fackujeme nielen na odovzdávaní Oscarov, ale aj keď odovzdáva Oskar… 

Fackujeme sa, pomyselne, už niekoľký deň od „odovzdania“ a novoročnej premiéry novej verzie hymny SR, o ktorej reinterpretáciu sa postaral multiinštrumentalista, dirigent a hudobný skladateľ Oskar Rózsa. A možno príde čoskoro aj na facky skutočné… Nie možno. Celkom určite na ne príde. Viem to s istotou a vedzte, že nejde o hoax ani šírenie poplašnej správy. My už sme si s kamarátom tie facky pri téme Rózsovej hymny „vybrali“ vopred – ešte pred jej premiérou. Napokon, veď bratislavskí kritici už mali jasno vtedy… Ale to je zas iný príbeh. 

Damnatio memoriae

Oskar Rózsa. Pojem. Meno a priezvisko, ktoré pozná na Slovensku každý a ktoré, akosi organicky, patria k sebe – ako Milan k Lasicovi alebo Marián k Vargovi. To krstné meno, snáď z úcty k nemu, museli aj vyradiť z kalendára alebo čo, lebo ja napríklad žiadneho iného Oskara nepoznám. Iba toho filmového z roku 1967. 

A potom prišla správa, že pracuje na novej verzii hymny. Na objednávku ministerstva kultúry. Na objednávku – vy viete koho… A v priebehu pár dní sa z pojmu stalo opäť meno. Z mena meme. A z meme memento – pre všetkých, ktorí by ešte v budúcne mohli mať v sebe toľkú drzosť Slovákom víziu prezentovať. 

To, čo sa začalo „nevinnou“ kritikou Nvotovej v štýle: „vynikajúci hudobník, ale…,“ bolo v istých médiách už ďalší deň „kontroverzným projektom známeho hudobníka“ a pár dní na to, čuduj sa mediálny svete, bol on sám „kontroverzný hudobník.“ Skrátka, niekto s hodnosťou Koňýka (vlastne už jenom vlka). 

„A tak se dostal nejlepší francouzský policista k bláznům…“ Ale to je zasa iný film. 

Ba, poznám ja ešte jedného Oskara! Teraz som si uvedomil. Z Malaciek. Zhodou okolností je jeho meno v Bratislave rovnako nebezpečné čo i len vysloviť, ako dnes to Rózsovo. 

Damnatio memoriae – to bude nasledovať. Zatratenie pamiatky. Odtesanie mena. Mena, ktoré sa v „slušnej“ spoločnosti nespomína. „Ti co máš rád, tě zavrhnou. Já z tebe udelám krvavou příšeru,“ oznamuje Fantomas novinárovi Fandorovi, ako dnes Denník N Oskarovi Rózsovi. 

FCK RZS

V dávnych dobách, keď ešte FPÚ štedro financoval vystavovanie použitých vložiek a Ferienčíkovú zasiahol elektrický prúd, bolo umenie rýdzo odbornou otázkou, o ktorej neradno diskutovať s dezolátmi, ktorí mu nerozumejú. A nerozumejú ani demokracii, pretože si myslia že je to hlasovanie všetkých o všetkom a nie vláda odborníkov. 

Dnes sa k hymne vyjadruje úplne každý. Všetci sú odrazu špecialisti na orchestrálnu inštrumentáciu. A najviac tí, ktorí ešte včera umenie považovali za atómovú fyziku. Tí, čo prehlasovali, že „na odbornou práci maj bejt odborníci.“ A keď zákazku na hymnu dostane odborník na slovo vzatý – hudobný skladateľ, čo študoval na Berklee College of Music v Bostone a žiak uznávaného dirigenta Zdeňka Bílka – žiadajú odrazu plebiscit a verejné obstarávanie (akoby snáď pri príprave pôvodnej hymny z 1993 toto niekto robil). 

Davovo potom „zahadzujú stranícke knižky“ do kaluže krvi našej „zavraždenej“ hymny, preklínajú „okupantov“ Rózsu s Machalom a svorne prehlasujú hymnu novú za gýč, hoci sami sú zväčša chodiacou karikatúrou gýča – a to ako esteticky, tak i morálne. Nevkusne pokérovaní mileniáli v teplákoch, baby v boyfriend jeans a 90s koženkových oversize kabátoch, unifikovaní bradáči vždy dôsledne zastrihnutí od barbera, ktorí nevideli nikdy iný film než Marvel, tuneláči s muletom a fúzikmi, slastne si pohmkávajúci obskúrne odpudivý remix Disturbed – Sound Of Silence; tí všetci, objavujúc v sebe, znenazdania, vkus a cit pre mieru, odsudzujú kompozičnú prehnanosť hymny a žiadajú, aby nová verzia spočívala na princípoch hudobného minimalizmu, ambientu či avant-jazzu… Ľudia so selektívnou morálkou, čo „nemajú názor“ na dianie v Gaze, ale inscenujú sa do pozície slušných, k meninám si najviac želajú Odvahu k ľudskosti od Petra Bárdyho a svojich obľúbených prezidentov zásadne vyobrazujú iba v podobe dobrých anjelov, obklopených holubicami mieru s nábojmi v zobákoch, majú teraz jasno v tom, že nová podoba hymny je gýčovitá a zrejme vznikne aj petícia, aby jej úpravu do budúcna dostali na starosť Matia alebo FVCK_KVLT…

A ja sa pýtam, pristupujúc nachvíľu na ich argumentáciu: Nežiada si priam táto nevkusná doba aj nevkusnú hymnu? Veď prekysličený soundtrack v štýle Pirátov z Karibiku by mal na tieto účely dokonale vyhovovať naturelu generácie, pre ktorú je film synonymom blockbusteru. Prečo zahadzovať svoju prirodzenosť? Možno inšpirujeme i ďalšie krajiny a konečne budeme v niečom najprogresívnejší v Európe. 

Oscar za hymnu získava…

Podobným úvahám ale naši progresívci čeliť nemusia. Oni vo všeobecnosti zväčša nečelia úvahám. Aby predchádzali nešvárom ako vnútorný dialóg alebo sebareflexia, užívajú niekoľkokrát denne liek menom autorita. Oni sa prosto odvolajú na autoritu. Oni to netvrdia. Nikdy nič netvrdia. „To predsa hovoria odborníci!“ Raz je to EÚ, raz zasa NATO, inokedy OSN… (Nie, OSN už vlastne nie. Guterres, po jeho výrokoch k Izraelu, už rozhodne nie). Keďže im, zjavne, autorít ubúda, v poslednej dobe si celkom vystačia aj s vládou ČR. Tá, keď niečo povie, vo vzťahu k Slovensku, je to považované za ultimátne odborné stanovisko. 

Tento raz prehovorili odborníci tiež… Až traja. Ale keďže sú dvaja z nich Česi, je takýto „vedecký konsenzus“ dostačujúci a o osude hymny je tým pádom rozhodnuté. 

Prvým je Tomáš Ondřej Pilař, operný režisér, ktorý úplne bez (ľudského) rešpektu či minimálnej kolegiality k Rózsovi, ako typický progresívec, jeho verziu dehonestujúco zosmiešnil s tým, že by ho za toto vyhodili už pred 150 rokmi z konzervatória. Ale to by aj Arnolda Schoenberga za jeho atonálnu hudbu, resp. dodekafóniu (keby tam chodil). V stredoveku zasa „upaľovali“ za tritón ako diabolus in musica a dnes je bežnou súčasťou modernej kompozície. Hudba je skrátka vývoj a takto konzervatívne argumenty od človeka v dúhových ponožkách by som nečakal. 

A včil pozor! Ku kritikom sa pridal aj Varhan Orchestrovič… Ten hovoril o „bezobsažnom silovom primitivizme“ a pseudopatetickosti. Nuž, koľko odborníkov, toľko názorov. Tónin Symfoničko aj Huslejn Notovij-Zápisnikov si hymnu zasa uznanlivo pochvaľujú, čiže 2:2. A teraz vážne… Nezvyknem si robiť z ľudí, ktorí niečo vedia tisícnásobne lepšie než ja, primitívnu srandu ad personam. Túto úlohu vďačne prenechávam Zomri fanom a iným duševne mrzkým existenciám. Ale v prípade dirigenta Bauera urobím výnimku, nakoľko zvyškom svojho vyjadrenia dehonestoval sám seba – ako človeka aj odborníka, keď prehlásil, že prerábka hymny má, podľa neho, politickú stránku (!) a „vyznieva tak, že každý, kto sa bude hnevať a klásť nevhodné otázky, bude bez milosti vyobcovaný, opustený alebo dokonca zabitý, ako Ján Kuciak.“Toto všetko on počuje v tej hudbe, chápete? Odporná fabulácia, ďaleko za hranou vkusu aj zákona perfektne ilustruje ako sa veda, vopred postulujúca svoje závery, ktoré sa potom spätne snaží dokázať a umelo napasovať tam, kde jednoducho nevychádzajú, môže zapredať ideológii… Rezervná armáda podobných hochštaplerov, pardon, „odborníkov,“ v permanentnej pohotovosti, je pripravená na povel Šimečku,  Korčoka, (či Fialu) kedykoľvek zaútočiť a anektovať priestor možného a mysliteľného (v dôverčivých hlavách bežných ľudí), aby už akýkoľvek iný názor nebol skrátka možný. Je to len kultúrne-hegemonická stratégia boja o moc, prezentovaná ako „názor odborníkov.“ Nič viac. 

Humpoláckej honák herek

Nad Rózsovým výrokom „hymna nie je pre vás“ (myslené: apriórne deštrukčne naladených nenávistných hejterov), zámerne vytrhnutým z kontextu, sa Šimečka s Valáškom falošne pohoršovali a nariekali temnejšie než mužský zbor v Oskarovej hymne. Keď potom Varhan Orchestrovič označí hymnu v podstate za „Ódu na smrť Jána a Martiny v G mol,“ ich hlas zrazu neznie… 

Ako završenie kritiky ponúkol potom Varhan poslucháčom namiesto tejto, jeho slovami – „humpoláckej“ – verzie, svoje cringe prevedenie slovenskej hymny z roku 2016, ktoré mne osobne, ak použijem hudobné myslenie samotného autora, zasa evokuje groteskný útek Kajínka z vězení ve Valdicích a za ktoré nepodávam trestné oznámenie za spáchanie § 364 iba preto, že mám zmysel pre humor. 

Len pre ilustráciu absurdity, do akej možno doviesť kritiku, pridávam ešte konšpiráciu Mariána Jaslovského o Rózsovom ezo-ladení 432 Hz, ktoré je vlastne esenciálnym zlom a fašizmom – baviac sa pri predstave, ako uzákonia „vesmírne ladenie“ v novele zákona o štátnych symboloch a vyhláškou ministerstva potom budú vynucovať, aby si všetky hudobné telesá pri živej prezentácii hymny podladili nástroje, pod hrozbou výpovede alebo vraždy… 

Kto má kľúče od mixpultu?

„Odbornosť“ kritických argumentov sa do značnej miery tiež rozpadá pod tiažou ich nekonzistentnosti a vzájomnej rozpornosti. Najproblematickejší moment hymny podľa Pilařa a ďalších, čiže durový záver s fujarou zasa vyzdzvihol Bauer ako jedinú zaujímavú vec. Príliš prekombinovanú inštrumentáciu, v ktorej sa stráca pôvodná jednoduchosť a čistota ľudovej melódie zasa tento označil ako chudobnú, ktorá by bez intenzívnej postprodukcie nefungovala. 

Kumulácia týchto argumentov môže vyznievať presvedčivo, ale ako jednotlivé odborné vyjadrenia skrátka nefungujú a vzájomne si v mnohom protirečia, čo znižuje ich relevanciu a výpovednú hodnotu takmer na úroveň názorov laických poslucháčov (z hudobnej brandže), a zároveň jasne dokladá, že jediným spojivom ich kritiky je politická motivácia.

Čo si teda o novej hymne myslieť? Máme tu kritikov – hejterov, ktorí už mali jasno skôr než ju vôbec počuli. Máme tu kritikov odborných, čo zasa hystériou a prepálenosťou svojich vyjadrení kompromitovali vlastnú nezaujatosť. Máme tu kvantum pozitívnych ohlasov bežných ľudí, ktoré však muzikologicky nie sú relevantné. Pochvaly od hudobníkov ako Janda, Klempíř, či Vratko Rohoň (rovnako ale i kritiku od muzikantov im podobnej úrovne). Na samotnom spracovaní a aranžmáne hymny pracoval, na druhú stranu, celý tím odborníkov, nie len Rózsa (ak ho chceme silou mocou spochybňovať) ale i zbormajster a dirigent Jan Rozehnal, Magdaléna Rovňáková a Adrián Kokoš. 

Po x dňoch už neviem ani ja či sa mi páči a či vôbec má zmysel písať tieto riadky… Ale práve to ma utvrdzuje vo vedomí, aký neznesiteľný naratívny nátlak v tejto otázke vznikol (ešte pred samotnou premiérou). Zjavne bolo cieľom vytvoriť „situáciu,“ kde nie je možné si ani len myslieť niečo iné a kde (do budúcna) nie je možné nijak aktívne jednať. Skrátka, diskurzívny šach-mat. Najľahšie je teraz ustúpiť. Veď táto téma za to, vonkoncom, ani nestojí, tak hoďme Rózsu cez palubu jeho „Čiernej perly“… Ale čo bude zajtra? 

Iste, hymna má vznikať pri príležitostiach, nie že si dakto zmyslí. Načasovanie do doby najviac rozdelenej spoločnosti tiež nebolo šťastné. Ale zdôrazňovanie týchto argumentov iba nahráva držiteľom kultúrno-politických „kľúčov od miešačky“ a je preto potrebné sa v tejto téme viac vymedziť – lebo keď už nevieme povedať ani len, že sa nám niečo páči, ťažko môžeme viesť serióznu politickú či ekonomickú debatu a do ďalších rokov sa v tomto „Kráľovstve krivých zrkadiel“ odsudzujeme iba k väčnému nimraniu sa, či je v hymne príliš nacionalizmu alebo tak akurát, aký odtieň modrej je červená, či bol Roman Šuchevyč umiernený alebo radikálny demokrat, či bude možné cestovať do Ruska ešte v tomto storočí alebo či je treba oholiť hlavy okrem všetkých nesúhlasiacich aj tým, čo zostali ticho a legitimizovali tak nesúhlas…

Hymna Oskara Rossa

Rózsovi treba pripísať body už len za muzikantskú odvahu do toho ísť – naplno – ako je u neho zvykom a za (trochu naivnú ale sympatickú) snahu priniesť víziu veľkoleposti a majestátu – vo filozofickom jazyku povedané: za snahu o návrat metanarácie do diskurzu – niečoho väčšieho, čo nás presahuje a spája – v dobe vyprázdnenej spoločenskej stagnácie, kde pre neustále riziko cynického výsmechu a šikany nie je možné nič, pretože už za 5 minút po slávnostnej premiére znie hymna na detskom klávese, vo verzii Rossa z Priateľov. 

Koledy sú zväčša gýčik, ale na Vianoce sa ten sentiment znesie, hoci mnohí nie sme kresťania. Takisto je, podľa mňa, trocha hudobnej okázalosti prijateľná na minútu a pol aj pre tých, čo inak vnímajú vlastenectvo ako vírusové ochorenie. 

Lenže tu nejde vôbec o hudbu. Popravde, keby sme aj počkali na významné výročie; či by bol poverený vytvorením niekto iný, nič by sa nezmenilo. Neviem si predstaviť, že by takto dekonštrukčne naladená spoločnosť prijala akúkoľvek inú verziu hymny, než tú čo máme a ktorú mileniáli tolerujú iba preto, že v nich vyvoláva nostalgiu za majstrovstvami v hokeji 2002. Hudobná debata je preto úplne zbytočná a my musíme, v prvom rade, namiesto toho, kultúrne a psychologicky analyzovať poslucháčstvo. 

Smějící se bestie

„V každom politickom tábore sú ľudia dobrí aj zlí,“ uzatvára večernú debatu kamoš. Áno. Ale progresívna ideológia už svojou formou (bezprostredný aktivizmus tu a teraz: jednaj! ide o vec!) predznamenáva vlastný obsah (môžeš konať akýmikoľvek prostriedkami, dehumanizuj, vysmievaj, terorizuj!) a je charakteristická práve tým, že aj z dobrých robí zlých (dobráci, čo sa nikdy nezaujímali o politiku od nás dnes požadujú jasné stanovisko; na sociálnych sieťach blokujú kamošov pre kozmetickú odlišnosť v názore, príbuzní sa vyhadzujú z návštev atď.)

A práve ticho väčšiny, ktoré systematicky generuje, ako vedľajší efekt svojej kultúrnej produkcie, nám už dnes ukazuje, že až presadí pár svojich nevýznamných programových bodíkov, na ktorých stojí, zvráti sa vo svoj protiklad. Stane sa, ako ultra-stredová ideológia, absolútnou konzerváciou existujúceho. Otvorená kultúra, kde je „možné všetko“ sa otočí v takú, kde nie je možné nič. 

Ale v poriadku… Smejme sa zo všetkého! Buďme naozaj spoločnosť recesistov. Veď to nie je nič nové. My pamätníci nezabudneme na Most Chucka Norrisa ani Paliho Kapurkovú, valcujúcu predvolebné prieskumy. To bola post-moderna! To bol cynizmus! Pred 10 rokmi sme na to mali… Dnes iba inscenujeme svet spred roka 2014 a tvárime sa, že je všetko po starom. Dnes sa iba hráme na to, že si nemenovaná „satirická“ stránka robí srandu zo všetkého a všetkých. Nerobí. Fokusuje humor cez prizmu svojho extrémne vyhraneného politického myslenia a fetišisticky uctieva sv. Zuzanu a pútnické miesto Kyjev. 

Spiace kráľovstvo

Paradoxný až schizofrénny charakter dnešnej doby a vládnucej ideológie spočíva práve v tom, že dokáže v sekunde „switchovať“ medzi módom „pan-cynizmu“ a patologickej serióznosti, prejavujúcej sa ako fetiš slušnosti. Oni chcú progres, ale keď dostanú hymnu pre 21. storočie, tak sa vysmejú jej údajnému konzervativizmu či nacionalizmu, ktorý si tam iba umelo naprojektovali a sami žiadajú konzervovať to, čo „tu bolo vždy“ a na čo sú zvyknutí. Veď prečo meniť „tradíciou osvedčené“? Tieto slobodomyselné „smejúce sa beštie“ chcú recesiu, chcú rozmanitosť, otvorenosť a inakosť, ale keď zaznie ich obľúbený „vojenský pochod“ evokujúci banánovú diktatúru (to iba ukazujem, že všetko sa dá zosmiešniť, keď sa chce), stoja odrazu v pozore, pokerované rukávy skryjú pod sako, spievajú a jednohlasne žiadajú tresty smrti za korupciu. 

Tí umiernenejší si potom kladú otázku: potrebujeme novú hymnu? A prečo zrovna teraz? No preto, že niekto, nie zrovna najmladší, prišiel s víziou, tak by bolo ideálne ešte za jeho života ju stihnúť zrealizovať. Navyše, keď roky žiadal o príležitosť a nikto nemal odvahu mu ju dať. Keby sme mali takto konzervatívne uvažovať, tak dospejeme k záveru, že nikdy nie je na nič vhodný čas a najlepšie bude robiť všetko tak ako vždy, lebo veď nejak to fungovalo. Budeme navždy už len spoločenstvom „progresívnej paralýzy,“ spiacim kráľovstvom, kde vládne strach a vkus diktuje „spoločnosť priateľov 15. mája.“

Sojuz nerušimyj…

Úvodný akord aj inštrumentácia novej verzie hymny nachádzajú inšpiráciu celkom zjavne v hymne ruskej. V tom jedinom sa kritici zhodujú a treba im, namiesto trápnych výhovoriek, dať za pravdu. To je podstata a gro celého problému, na ktorom stojí a padá táto verzia. To im najviac vadí. A to by sme mali, v tomto diskurzívnom súboji, my naopak vyzdvihovať, nie rozpačito popierať. Kto má hudobný sluch a cit vie, že ruská hymna predčí všetky ostatné o niekoľko úrovní a znesie porovnanie snáď jedine s hymnou nemeckou (ale to sa nepočíta, lebo na Haydna nemá nikto). Takže nie je hanbou inšpirovať sa najlepšími a potenciálne posunúť našu vlastnú hymnu smerom nahor. Naopak, krása ľudovej melódie Kopala studienku je tak esenciálna, že v akomkoľvek prevedení (snáď okrem Bauerovho) bude znieť vždy dobre, teda nič neriskujeme a minimálne z prvej top desiatky iba ťažko vypadneme. 

Záverom mi dovoľte ešte jednu hudobno-politicky (ne)korektnú otázku: Nie je lepšie mať hymnu vo frekvencii 432 Hz, než s tempom 88 bpm? V deväťdesiatych rokoch sa to isto znieslo… Ale dnes sme už predsa ďalej, než aby sme akceptovali takýto „krypto-fašizmus.“

Oskar, ďakujeme Ti teda za jej spomalenie a želáme veľa síl! Buď s nami, my sme s Tebou!