ondrejgorod

/blog t. č. 17. 8. 24, 19:56 láme rekordnú čítanosť týždňa/

Nedávno bolo odhalené prepojenie medzi dotáciami FPU a Nadáciou Milana Šimečku. Nadácia Milana Šimečku mala od roku 2020 dostať iba z dotácií, ktoré spadajú pod rezort kultúry, viac ako 250-tisíc eur. Mám nápad… Čo tak z týchto peňazí vydať debutové dielo samotného Milana Šimečku, kde ešte obhajoval komunizmus?

Pozrite si aj: Milan Šimečka o Októbrovej revolúcii: Lenin musel korigovať ortodoxné utopické revolucionárstvo po realistickej línii

***

Keď už rezonuje znova meno Milana Šimečku, je to ideálna príležitosť pripomenúť jedno z jeho lepších diel, ku ktorému sa Šimečka family moc nehlási. Je to kniha Sociálne utópie a utopisti z roku 1963, v ktorej autor píše:

„Táto kniha chce predovšetkým upozorniť na to, že nepretržite, po celé stáročia udržiavala sociálna utópia vo vedomí ľudí veľké pojmy, ktoré sú obsahom aj moderného komunizmu a ktoré nájdeme v úvode k programu komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Komunizmus plní historické poslanie – zbaviť všetkých ľudí sociálnej nerovnosti, všetkých foriem útlaku a vykorisťovania a vojnových hrôz – a nastoľuje na svete Mier, Prácu, Slobodu, Rovnoprávnosť, Bratstvo a Šťastie všetkých národov.“

V diele zdieľal tvrdé antikapitalistické a marxistické postoje, predpokladal nastolenie komunizmu v Československu v réžii Sovietskeho zväzu:

„XXII. Zjazd KSSZ prijal program výstavby komunizmu v ZSSR a XII. Zjazd KSČ prijal dokumenty, ktorých splnenie priblížili k budovaniu. komunizmu aj našu krajinu..“

Epochu, v ktorej autor žije nazýva veľkou a závažnou „epochou budovania komunizmu„, v ktorej prebiehal zápas o budúcnosť a ktorý prebieha od čias, keď sa spoločnosť „rozdelila na vykorisťovaných a vykorisťovateľov, na bohatých a na chudobných, na mocných a utláčaných.“

Ideologické eskapády rodiny Šimečkovcov sú skutočne pozoruhodné. Šimečka najstarší bol presvedčeným komunistom, z ktorého sa neskôr stal typický liberál, priaznivec tzv. „otvorenej spoločnosti“, čo je Popperov koncept, ktorý v praxi realizuje prostredníctvom farebných revolúcii George Soros. Od marxizmu k liberalizmu.

Pointa tejto utopickej koncepcie je, že ak vylúčite zo spoločnosti, z médií a všeobecne z verejného priestoru všetky extrémy, ostane zdravý stred a bude konečne dobre. Avšak kto určí, čo je extrém, a kde je jeho hranica. Popper pod týmito extrémami chápe komunizmus a nacionalizmus. Zjednodušene povedané, ostane progresívna elita, a ostatných označíme za dezolátov, komunistov, fašistov, konšpirátorov, dezinformátorov a bude len jeden jediný správny názor, ten centristický.

Paradoxom však je, že podľa kritérií „otvorenej spoločnosti“ by musel starý Šimečka vzhľadom na svoje minulé názory z „otvorenej spoločnosti“ vyradiť aj sám seba. Popperovci akékoľvek zlyhania neodpúšťajú. Spomeňme si na Benčíkové publikovanie 10 ročných facebookových citátov rôznych mladých radikálov, ktorí neskôr dostali rozum. Pri použití rovnakého metra by ideológia „otvorenej spoločnosti“ zomlela aj samotného starého Šimečku. Vývoj nie je ospravedlnením.

Iste, v koncepcii nájdete plno vznešených ideí o konci ideológií, o boji proti totalitarizmu, ale vyčínanie „popperovcov“ môžeme vidieť na denno-dennej báze v podobe farebných revolúcií, rozvratov, majdanov a rozdeľovania spoločnosti na slušných a neslušných, demokratov a dezolátov, demokratické a nedemokratické sily a pod.

Takže starý otec prešiel od marxistu k Popperovi. Otec sa inšpiroval, a Popperovu koncepciu začal realizovať v praxi v roku 1989, a s pozoruhodnou horlivosťou aj v deväťdesiatkových bojov. Už vtedy vyjadroval otvorene proti-slovenské až autošovinistické postoje, ktorými sa dodnes netají, keď verejne pohŕda väčšinou vlastného národa, ktorý nazýva malým a zbabelým či známy to citát o „líškaní sa sviniam v ľudskej bytosti“. Starý Vlado Mináč už vtedy postrehol zlo, ktoré tento človek šíri, keď napísal: Šimečka uráža jazyk ako postpubertálny odroň. Ale mnohí spisovatelia – a to je horšie – ho urážajú tým, že ním píšu.

No a do tretice tu máme progresívneho hochštaplera, vnuka, ktorý taktiež usiluje o spoločenský rozvrat agresívnou politikou progresivizmu, ktorou burcuje ľudí do ulíc.

Téme vývoja starého Šimečku sa venuje aj ďalší ideológ a stúpenec Popperovej koncepcie Juraj Marušiak v článku Šimečkovo zmáhanie sa s utópiou a jeho cesta k otvorenej spoločnosti:

Z chronologického hľadiska možno jeho politickú publicistiku a politologickú tvorbu rozdeliť na štyri obdobia. Prvým je obdobie 60. rokov, ktoré odštartoval knihou Sociálne utópie a utopisti (1963). Známejšou sa však stala jeho druhá kniha, Kríza utopizmu (1967), v ktorej pokračoval v téme utópií analýzou ideových koreňov a intelektuálneho diskurzu utopického myslenia. … Druhým dôležitým obdobím jeho tvorby boli roky 1968 – 1969, počas ktorých sa namiesto teoretických analýz a úvah začal venovať aj aktuálnemu politickému dianiu. Odvtedy možno v Šimečkovej tvorbe vyčleniť niekoľko najvýznamnejších tematických okruhov, ktorými sa zaoberal až do konca života. Prvým je hľadanie konceptu spoločnosti či skôr spoločenského diskurzu, druhou veľkou témou M. Šimečku boli otázky slovensko-českých vzťahov, tretím dôležitým okruhom sa stali analýzy, v ktorých sa zaoberal vývinom politickej koncepcie marxizmu. … Obdobie 70. rokov 20. storočia zároveň predstavuje pre Šimečku definitívny rozchod s ideou komunizmu, resp. socializmu ako ideou prestavby spoločnosti. … Skepticizmus k ideologickým koncepciám, ale aj projektom prestavby sveta ho viedli k zdržanlivosti pri diskusiách o konkrétnej podobe budúceho politického usporiadania. V 80. rokoch sa nazdával, že spoločnosť potrebuje primárne budovanie demokratickej politickej kultúry, ,,duch verejného demokratického života“, ktorý by bol osožnejší ako vytvorenie tradičných demokratických inštitúcií. Podľa jeho slov „elementárna demokracia musí začínať na úrovni všedného zamestnaneckého a občianskeho života“. Tento postoj ho napokon priviedol k ideálu otvorenej spoločnosti, ako ho koncipoval Karl Popper, t. j. ,,spoločnosti, v ktorej sa jednotlivci musia rozhodovať osobne. Utopické projekty prestavby sveta považoval za najväčšiu hrozbu pre takýto ideál, keď za kľúčový konflikt v moderných dejinách označil nie konfrontáciu medzi prísľubom budúcnosti a prirodzeným rozvojom starších štruktúr, ale ,,konfrontáciu medzi spoločnosťami, ktoré sa rozvíjali so schopnosťou sebaopravy a tými, ktoré sa oddali vízii niečoho úplne nového a zamedzili si tak samé cestu k sebaoprave. Práve preto ku koncu 80. rokov videl ako jedinú perspektívnu cestu pre disent nie hľadanie nového modelu, ktorý by mohol predstavovať syntézu, resp. hybrid dvoch rozdielnych európskych skúseností. Vzhľadom na zrútenie komunizmu považoval za prvoradé nasledovanie skúseností západných štátov a európsku integráciu československa.

Čo sa pod týmito naoko vznešenými myšlienkami skrýva, chytrejší človek pochopí pri komparácii teórie s realitou. Znie to krásne, občianska spoločnosť, uvedomelí občania, participácia zdola atď. V skutočnosti je všetko inak…

A tu je tá podstata. Tá veta, „duch verejného demokratického života, ktorý by bol osožnejší ako vytvorenie tradičných demokratických inštitúcií.“ Čiže nie tradičný parlamentarizmus, ale diktatúra politicky zaujatých mimovládok, vydávajúcich sa za záujem otvorenej občianskej spoločnosti.

„Súhlasím s hodnotami, ktoré on (George Soros) pomáha presadzovať vďaka svojim peniazom“. Šimečka st., 18. februára 2024

A to je presne spoločnosť ovládaná mimovládnymi organizáciami a médiami, ktorá sa oháňa slovom občianska spoločnosť, hoc je často v rozpore s vôľou demokratickej väčšiny občanov/národa, naopak, agresívne presadzuje záujmy menšín, a to až na úkor väčšiny. Práve preto progresívci odmietajú prijať výsledky parlamentných volieb. Ich oporou je predstava spoločnosti ovládanej mimovládkami a médiami, ktoré budú vplývať (manipulovať) väčšinu obyvateľstva, pre ich politické záujmy. Tisícky až stotisíce eur v manipulatívnych billboardoch, všadeprítomná vlezlá reklama, umelé pretláčanie tém cez všetky hlavno-prúdové médiá… a hlavne, nekritický postoj k USA…

No, milá Nadácia. Vydáte teda prvé dielo Milana Šimečku?

Ps. autor nie je priaznivcom „otvorenej spoločnosti“, ani „progresivizmu“, ani Poppera

PS2, žiadne PS