ondrejgorod

• Liberalizmus už dávno v západoeurópskych dejinách myslenia, najmä však v dejinách praktickej politiky neexistuje ako ucelený systém –
  vari  od čias Tiersa. 
• Fukuyamovský optimizmus je už dávno minulý, je už dávno po víťaznej vojne, ktorá nič nevyriešila – generalissimus už píše spomienky. Optimizmus rýchlo vyvetral pod ronom cyklickej recesie, starosti planéty sa – napriek všetkým dobrým úmyslom – prehlbujú, zemské kry škrípu v zlosti nad nevedomosťou, nad huriavkom, ktorý prekrikuje všetky úzkosti. O svete vieme len to, čo chcú, aby sme vedeli: nenadarmo sa mužom roka, napriek svojím niektorým mravným slabostiam, stal šéf CNN. Mohutný informačný monopol obopína zemeguľu a potlačuje našu mieru slobody už v samotnom zámotku: z toho, veru, nebude lyonský hodváb.
• Pravdaže, nie sme a nikdy nebudeme Švajčiarskom. Ale môžeme mať svoj vlastný, nescudziteľný a neopakovateľný štát, ktorý môže vzniknúť iba v našich geopolitických podmienkach, štát vojensky a politicky neutrálny a ekonomicky sprostredkovateľský, štát, ktorý bude menej založený na výrobe a viac na obchode a službách. … Veruže áno: banky, ktoré zastupujú cudzí kapitál, sa už konajú. Nikto nevie, koľko je cudzieho kapitálu a akými cestami prenikol, nikto nevie, čo sa skrýva v rozličných balíkoch: môže sa stať, že pri rátaní o pár rokov zistíme, že nám zostali iba holé zadky. Že teda má pravdu pán Toffler, že budeme treťoradý polokoloniálny štát, že nás znovu bude niekto vlastniť, a my vo vlastnom dome budeme len sluhami a naša nová sloboda bude len vetcho prikrývať našu obstarožnú porobu.
• Aj maďarskí hazafici, aj slovenskí národní hromovládcovia budú utekať zo svojich odvekých sídiel, keď sem pridupocú milióny ukrajinských extranacionalistov: banderovci si už brúsia zuby a nože. Primitívny nacionalizmus je pre národ sebevražedný, dostáva sa do konfliktu, neraz ozbrojeného, s inými primitívnymi nacionalizmami, ale najhoršie je to, že z celého národa robí zbor vrieskajúcich primitívov, že sa striasa svojich vnútorných hodnôt, že popiera svoj vývin a svoju kultúru. Desaťročia som sa snažil vydobyť zo slovenskej skutočnosti, zo slovenských dejín, osobností, činov, dôvody pre národné sebavedomie. Ak toto má byť výsledok, premárnil som život. 
• Je to taký malý očistec, keď už nie peklo – sedíte pokojne pri zákone, ktorý neznačí nič, a odrazu niekto vyskočí a naváľa vám na hlavu všetky vraždy, pravdaže štatisticky aspoň zdesaťnásobené, a ustavične vás porovnáva priamo s Hitlerom: človeka to prestane vnútornne čo aj len zaujímať. Tam sa už končia všetky hry, tam už je dávno dodiskutované ešte pred začatím diskusie. Tí, čo majú moc, vás vystrkujú nielen na okraj dejín, ale aj mimo spoločnosti. 
• Zahraničná politika musí byť pragmatická; ak veľmoci nedodržujú nijakú morálku, ani my sa nesmieme správať podľa morálnych kázní. Dobré je, aj v zahraničnej politike, to, čo je výhodné. 
• Miestny salzburský mysliteľ Karl R. Popper – dnes, v čase politológov je klasický európsky filozof už všade iba miestnym čudom a botanickým reliktom – neverí síce na pokrok, na jeho hocijakú podobu a rozmer, ale napriek tomu je optimista. Je optimista vo svete,„v ktorom sa pre inteligenta stalo prevládajúcou módou byť pesimistom“. „Myslím si,“ pokračuje starý, a teda aj uvážlivý mudrc, „že náš čas nie je taký zlý, ako sa o ňom všeobecne hovorí; že je lepší a krajší ako jeho povesť“. Tuším, že mysliteľ, ktorý neverí na pokrok v nijakom jeho záhybe, musí byť optimista z nejakého osobitného dôvodu, v tomto prípade z dôvodu miestopisného. Mesto, ktoré sa prezentuje vo svete Mozartovými čokoládovými guľkami, ktoré pokojne rastie a bohatne od jednej Slávnosti po Slávnosť nasledujúcu, kde aj radničné a stavebné škandály prebiehajú hladko, korektne a akosi uspokojujúco, mesto pevne posadené do dejín európskej kultúry už od založenia biskupstva, mesto, spokojné samo so sebou až po duchovnú ospanlivosť, je dobrým miestom pre optimizmus: je to optimizmus pradúcej mačky, vyhrievajúcej sa na priedomí. 
• Už vieme, že sa nemožno spoľahnúť na samospádový mechanizmus slobodného trhu. „Slobodný trh,“ hovorí Jakub Patočka „je ideologické výrazivo, ktoré plní podobnú funkciu ako budovanie komunizmu.“ Niet slobodného trhu, je iba trh rozlične regulovaný, a čím trh lepšie funguje, tým je nebezpečnejší pre budúcnosť: skrz takýto trh ustavične rastie výroba a konzum, ničia sa krajiny a kontinenty, krajec, na ktorý sme odkázaní, sa nebezpečne zmenšuje, každú sekundu mizne kus tropického pralesa vo veľkosti futbalového ihriska, každý deň vyprodukuje občan Spojených štátov toľko odpadu, koľko sám váži, a veľryby, hovorí onen mládenec Jakub, sú skladiskom toxických odpadov. 
• Niet slobody bez kultúry medziľudských vzťahov, niet kultúry vzťahov – vrátane politickej kultúry – bez trváceho všeobecného kultúrneho povedomia. Ak slobodný trh v oblasti kultúry má potláčať estetické, mysliteľské a mravné hodnoty, ak sa trhovo správa ten, kto za drahé devízy kupuje antikultúrne, nemorálne a ohlupujúce svinstvo, ak porno vlezie do každej škáry, ak sa hrdina meria svojou fyzickou silou a schopnosťou masovo zabíjať, ak sa gýč objavuje v tisícich podobách a bráni nám v normálnom ľudskom videní, potom som proti tomu, aby sa slovenská kultúra stala predmetom trhu. Kultúra nemôže byť iba predmetom trhu. 
• Ak o Václavovi Havlovi dejiny zaznačia, že ničím nechcel byť náruživejšie ako práve prezidentom, vieme už aj o kniežati Schwarzenbergovi, že najmä chce majetky, že ich chmáce v rámci reštitúcie, že mnohé české lesy a tiež luhy a háje, lúčiny a šumiace vody od Šumavy v pokojných a práve babím letom uspávaných južných Čechách mu už patria nielen podľa starých, pobielohorských poriadkov, ale aj podľa celkom nového, ešte federálneho práva československého. … Niet nijakej príbuznosti medzi šľachticom a lesom: lesy vychovávali lesníci, nie šľachtici, páni iba zberali smotánku, strieľali zverinu, občas sa im podarilo zastreliť aj trofejného hájnika. Je nemorálne spriadať morálne mystériá v rámci celkom realistických nových lúpeží. 
• Pravdu hovoria iba blázni, spasitelia a iní čudáci. Všetci sú to ľudia nezvyčajní, nejakým spôsobom posunutí z normálu; môžeme si ich tu
  i tam aj ctiť a vážiť, no každodenný život s nimi je nepredstaviteľný. Lož si nemusíme vážiť, ale dá sa s ňou žiť, niekedy aj bohato a príjemne, ba pravdepodobne existuje aj jednoduchá rovnica: čím viac lži, tým viac peňazí. Celkom iste táto rovnica existuje v obchodných informáciách, ktoré sa za vyše sto rokov v trhovom hospodárstve vyvinuli na celkom nový druh intermediálneho umenia, na reklamu: táto artiléria je skutočný boh obchodnej vojny. 
  Reklama, neklam ma: lenže keby neklamala, načo by bola? Niektorí ideológovia slobodného trhového hospodárstva hovoria o tejto všeobecnej bohyni, ktorá je všadeprítomná, svedčiaca o všetkom a všetko obsahujúca, ktorá riadi konzumentské návyky, spôsob života i spôsob myslenia a vnímania sveta, že je to aj akýsi nový druh slobody, že je to akýsi sprievodca po trhu, ktorý nám pomáha v slobodnej voľbe. Lenže slobodná voľba s pomocníkom nie je slobodná voľba. Lenže tisíc ráz opakovaná lož nemôže byť lôžkom pre slobodu. 
• Ľa, český pán prezident, opitý svojským humanizmom, energicky žiada bombardovať srbské pozície, hoci nikto nevie, kam by také bomby dopadli: na celý Balkán či na celý svet? Vojnu v mene mieru, smrť v mene života: koľkokrát človek spadol do tej istej pasce?

Čítajte viac na DAV DVA.