ondrejgorod

Na DAV DVA vyšiel nový článok, ktorý si zaslúži byť aj na tomto blogu:

Teror umiernených

Od 15. mája 2024 žijeme v alternatívnej realite… Ohavný a bezprecedentný atentát na premiéra SR prehodil výhybku dejín na úplne novú, neprebádanú koľaj, ktorá náš vlak pravdepodobne nedovedie do stanice Zmierenie (ako niektorí naivne a iní falošne, tvrdia) ale skôr na strmú horskú dráhu či do domu hrôzy akéhosi šialeného lunaparku, kde nás budú už permanentne strašiť kostlivci hejtu a neporozumenia a brať nám z hláv klobúky aj spolu s rozumom – strach totiž nielen rozdeľuje, ale v dôsledku aj extrémne zjednodušuje spôsob akým uvažujeme a argumentujeme.

Ak sme ešte v roku 2019 diskutovali o podobe politiky, hodnotovom charaktere štátu, ekonomických či ideologických otázkach a ponúkaných riešeniach, kde prirodzene existovali rozdiely, avšak úplne logicky prameniace z rozličných svetonázorov, po zásadných krízach ostatných rokov sa už nebavíme o ľavici či pravici, o ekonomických programoch strán, ale otázkou dňa odrazu je či vôbec treba rešpektovať ústavu, či je mier dobré riešenie alebo či si Fico nemôže za postrelenie sám… Možno to tak varená žaba nepociťuje, ale ak by sa teraz niekto po pár rokoch zobudil z kryo spánku a ocitol sa v súčasnosti, naozaj si bude zrejme pripadať ako v Idiokracii alebo značne nepravdepodobnom paralelnom vesmíre.

Svet po covide…

Po prekonaní dvoch ťažkých spoločenských kríz začiatku dvadsiatych rokov (Covid a vojna na Ukrajine) sme komplexnú a komplikovanú ekonomicko-sociálno-politickú realitu okresali na dreň. Banalita sa odrazu stala našim denným chlebom, ktorý s vypätím síl dobývame a sme nútení vynaložiť extrémne množstvo energie úplne neefektívnym spôsobom, aby sme iných presvedčili o samozrejmosti. Prosto, maximálne vstupy s minimálnym výstupom. „Stroj na nic“. Prípadne, „secí stroj, co jezdí, ale neseje“.

Dookola presviedčať oponentov že v demokracii je suverénom ľud(1); že núdzový stav si nemožno svojvoľne predlžovať; že retroaktívne rušenie amnestií je neprípustné; že vyhadzovať z práce ľudí pre vek je diskriminácia; že uvaliť kolektívnu vinu na časť dôchodcov zo silových zložiek bývalého režimu je sprostý revanšizmus; že pozbaviť občana práv na základe domnienok bez riadneho trestného konania je bezprávie(2); že pozývať na naše územie cudzie vojská a rezignovať na obranyschopnosť nevyplýva z našich záväzkov voči spojencom; že blokovať weby a brániť slobodnému šíreniu informácií je proti Ústave alebo že pripravovať náhubkovú legislatívu je totalitné, so sebou prináša zákonite ohromné vyčerpanie a logicky aj nahromadenú frustráciu. Tá zase hrubý slovník – na jednej i druhej strane „barikády“.

Krízové udalosti posledných rokov vyvolali strach a ten je živnou pôdou pre tých, ktorí disponujú spoločenským diskurzom v Dome hrôzy. Koľaje vedú iba jedným smerom. Overtonovo okno sa za posledné roky posunulo tak, že čo bolo predtým racionálne je dnes extrémnym a čo bolo prijateľné sa stalo nemysliteľným. Preto sa za jazdy, prosím, nevykľáňajte…

Svet po atentáte…

Niekedy možno stačí iba zostať disciplinovane sedieť v kupé a počkať kým vlak neprejde do lepších časov. Covid-19 pominul, vojna snáď raz skončí tiež. 15. mája sa však odohrala katastrofa nie tam kdesi za oknami, ale priamo v našom vozni. Vystúpiť sa nedá, zostať sedieť tiež nie a čakať kým to prejdeme už vonkoncom.

A v tomto stave, pár dní po teroristickom útoku pre ktorý sme svetovým highligtom č. 2 (hneď po genocíde v Gaze) už prichádzajú prvé (skrz naskrz falošné) výzvy na „zmierenie“ – prevažne od tých, čo mesiace nenávisť sýtili; či výzvy PS na „sto dní pokoja“ – po tom, čo celé týždne hejtili prezidentského kandidáta, ktorý spravil POKOJ hlavným heslom svojej kampane. Dnes už im pokoj odrazu vyhovuje tiež – pochopiteľne, až po tom, čo ich bohatí sponzori oblepili Bratislavu nenávistnými dezinformáciami o hroziacom odchode Slovenska z Európy a komickým agitpropom s premotivovanou zväzáčkou Cifrovou a pánom s „magickým obočím“ nápadne pripomínajúcim istého sovietskeho lídra, ktorý „hledí vstříc světlým zítřkům“. Žiadam preto jediné – sto dní pokoja od takýchto a podobných výziev.

Spoločenská kríza sa nedá prečkať mlčaním, je treba ju poctivo analyzovať. Problémom je, že už po pár dňoch vidieť, kam sa tieto analýzy budú v najbližšej dobe uberať – k „zoologizácii“ a vyhadzovaniu si na oči, kto viac trollil, kto nadával prvý, či je potkan horšia urážka než opica, sviňa než pudlík…

Kto je slušný?

V tomto zmysle je naozaj nenávisť v spoločnosti naším spoločným dieťaťom (v zmysle uvedeného skôr mláďaťom). Ale keďže sa v spore o prvenstvo vajca so sliepkou v nekončiacom výpočte prestrelených nenávistných výrokov dostaneme napokon až do roku 2010 – k Matovičovi s Hlinom a ich vstupu do politiky, prípadne až k Mečiarovi slovne inzultujúcemu novinára („takú ti jednu…“), nezostane nám, než konštatovať, že najslušnejší boli predsa len komunisti…

Preto si myslím, že by sa debata mala vyvíjať skôr smerom preč od predstieraných apelov k slušnosti – k analýze spoločenskej atmosféry ako takej a jej dôsledkom. Tie sú preukázateľné a merateľné – narozdiel od dátovo nepodložených dojmov kto viac v politike nadáva.

Tak napríklad, trauma spupných liberálov z prehry prezidentského kandidáta Korčoka pramení z prieskumov, ktoré ho pred druhým kolom favorizovali. Pellegrini zvíťazil vďaka „utajeným“ hlasom – tzn. že existuje významná časť voličstva, ktorá sa hanbí alebo skôr bojí verejne povedať, že mu dala hlas (nie Kotlebovi, nie Harabinovi, ale Pellegrinimu!). Viete koľko voličov sa naopak rozpakovalo priznať ku Korčokovi? 0. Máme tu teda vážny spoločenský problém dvojitej morálky, kedy sa zase raz iné hovorí doma a iné vonku; kedy sa strachu zo všeobecného opovrhnutia predchádza verejným proklamovaním lži či mlčaním. Ťazko sa tomu čudovať, keď politici a im spriaznené médiá tlačili naratív, že Pelle je niečo ako „consigliere“ Fica, Sithský lord (učeník) a prorusský kandidát. To je jeden z jasne zdokumentovateľných dôsledkov súčasnej atmosféry vytvorenej opozičnými politikmi a médiami, za asistencie veľkých korporácií (trestajúcich neposlušných, ako Végh). Pred parlamentnými voľbami zas v rádiu Expres a ďalších úplne bežne hovorili o „lídroch demokratických strán“ (tzn. vymedzujúcich sa voči Smeru), čo je nehorázny hoax a útok nielen voči politickej strane a jej („nedemokratickým?“) voličom, ale aj voči Najvyššiemu súdu (pre jeho nečinnosť vo veci rozpustenia strany s nedemokratickými tendenciami). To snáď nie je urážka?

Neviem na ktorej strane je dnes väčší hejt, ale viem jasne kde je väčšia nenávisť… 1 244 000 ľudí zo svojho stredu vygenerovalo (zatiaľ) jedného psychopata, ktorý vzal zbraň. Naproti tomu, „tichá väčšina“ troch a pol milióna občanov sa podobných prejavov, napriek údajne šírenej nenávisti, zdržala. Aký ďalší dôkaz je treba?

Čítajte ďalej na DAV DVA: Tomáš Klimek: Teror umiernených