Na dávnejšej diskusii k búraniu Istropolisu, v znovuotvorenej SNG, uviedla prof. Moravčíková, vedúca Oddelenia architektúry na Historickom ústave SAV – po niekoľkých vágnych diskusných príspevkoch osvetľujúcich dôvody zbúrania tejto monumentálnej stavby, točiac sa v kruhu developerských záujmov, skorumpovaných politikov a nedostatočnej osvety – v samej podstate ideologický argument, prečo k uvedenému v skutočnosti prišlo. Iste, trochu osvety a vylepšenia PR neskorej moderny v očiach širokej verejnosti by neuškodilo, ani uprednostňovanie verejného záujmu na úkor developerov. Taktiež mať akčnejší pamiatkový úrad a iných politikov než Kusý a Vallo, ktorí problém dlhodobo ignorovali, by bolo rozhodne ku prospechu veci. Avšak ťažko vyvíjať celospoločenský nátlak tam, kde ani samotná užšia kultúrna obec (v tomto prípade organizovaná v rámci Slovenskej komory architektov) nenachádza v takto zásadných otázkach, akou je ochrana modernej architektúry, zhodu. Moravčíková odôvodnila uvedené tým, že v komore výrazne prevažujú post-modernisti, ktorí sú v permanentnom konflikte s modernou.
FOUCAULTOVO KORMIDLO
A toto je argument, ktorý v debatách o súčasnej kultúre alebo súčasnom umení často chýba. Práve termín „súčasné“ je subtitúciou onej chýbajúcej definície toho, čo aktuálne prevláda v estetike prítomnosti. A hoci túto dobu už len s obtiažami možno nazývať post-modernou (vzhľadom na mnohosť a nejednoznačnosť definícií ohraničujúcich toto obdobie päťdesiatymi/sedemdesiatymi až deväťdesiatymi/nultými rokmi) je viac ako zjavné, že práve postmodernisti či ich kultúrni dedičia, rozvíjajúci svoje koncepty kedysi ako subverziu voči oficiálnym štruktúram „disciplinárnej spoločnosti“ (socializmu i západu), sú dnes nositeľmi oficiálne uznanej a (odborne) uznávanej kultúry.
Z rebelov sa stali skostnatení akademici, zarputilo sa zavzdušňujúci v prospech zvetraných a vyčerpaných smerov (post)konceptuálneho umenia, opatreného tonami textu nevyhnutného pre elementárne pochopenie významu diela či performance art netalentovaných histriónov a exhibicionistov, pri pohľade na ktorých sa ani inak nie príliš konzervatívny človek neubráni myšlienkam o úpadku spoločnosti a ani najväčší liberál prinajmenšom rozpakom…
Otázne zostáva, ak žijeme naozaj v neskorej fáze inštitucionalizovanej postmoderny, prečo neprichádza mladá generácia s jasne definovaným umeleckým programom a cieľmi odhaliť, že cisár je nahý – v tomto prípade (často) doslova…
Jednak je to zrejme spôsobené ideovým odkazom postmodernizmu a takou mierou dekonštrukcie významov, že už nič nové významné ani stvoriť nemožno. Z materiálneho hľadiska zasa rozdelením umenia na „vysoké“ a „nízke“, ktoré je, aj historicky, znakom období extrémnej spoločenskej nerovnosti. Popkultúra si na seba zarobí sama. Umenie s vyššími ambíciami je zasa odkázané na dotácie z verejných zdrojov, či na peniaze pár mecenášov, ktorí skupujú nezrozumiteľné umenie na rady kurátorov ako investíciu. A tak sa zrejme „nová krv“ ideovo vyplytvá a rozplynie v konzumnej kultúre alebo je (v akademickej sfére) nútená kvôli grantom akceptovať východiská „starej gardy“ a šiť neviditeľné šaty tak dlho, kým sama neuverí, že má na ihlách navlečenú niť.
ZAČNITE SO SŤAHOVANÍM!
V takto nastavenom kultúrnom prostredí už potom môžu byť nositeľom zmeny jedine „noví barbari“, ktorí, tak ako po dobytí Ríma a vyliatí vane aj s dieťatkom, prichádzajú ako subjekt novej kvality.
Zdá sa, že táto úloha aktuálne pripadla súčasnému vedeniu MK SR. A aj bez najmenšej chute ho hájiť (vzhľadom na určité, povedzme, arogantné rozhodnutia rezortu v poslednej dobe), treba uznať, že toto, ak chce veci ovplyvniť, nemá na výber, než byť „subkultúrou nekultúry“. Narozdiel od starých Gótov a Vandalov sú však stále limitovaní demokratickými mechanizmami, ktoré z nich nerobia nových landlordov dobytých území, ako sa nás hystericky snaží presvedčiť opozícia v spolčení s časťou kultúrnej obce, ale iba dočasných správcov kultúry, ktorí obmedzene realizujú svoju víziu, na ktorú dostali legitímny mandát od spoločnosti.
„Kultúra má byť otvorená a žiadna iná!“ reagujú však organizázori kultúrneho štrajku a platformy OK! (ktorej členkou je žiaľ aj vyššie zmienená p. Moravčíková) a čítajúc z papiera kŕčovito opakujú svoje heslo – variáciu na Šimkovičovej výrok o slovenskej kultúre.
Odhliadnuc od ich konceptu otvorenej kultúry, ktorý zjavne odkazuje na otvorenú spoločnosť K. Poppera, ako rýdzo politický konštrukt, s ktorým môžeme súhlasiť ale aj úplne legitímne ho odmietať, je pointa požiadaviek protestujúcich ukrytá v druhej časti vety:
„…a žiadna iná!“.
Chápem, že v súlade s „najlepšími tradíciami postmoderny“, rekontextualizovali ministerkin výrok a používajú ho proti nej, ale asi nie každý si uvedomuje, že tým popierajú svoj vlastný boj, nakoľko legitimizujú totalitné uvažovanie nad kultúrou, proti ktorému údajne protestujú.
BRATISLAVSKÉ NÁDHERNÉ POVSTANIE
V prípade preukázania prepúšťania na ministerstve z iných ako zákonných dôvodov, ako uvádzajú členovia Platformy OK!, či neuspokojivého finančného ohodnotenia zamestnancov v kultúre, majú samozrejme títo právo na štrajk. Ale spájať do jedného vreca údajné „prepúšťanie, zastrašovanie, vyhrážky“, ako tvrdí Katarína Mišíková, s „odvolávaním“ – odkazujúc na Drličku a Kusú, je samozrejme nezmysel, nakoľko toto je plne v kompetencii ministra. Na prácu má človek právo a ak je mu neoprávnene odňatá, môže štrajkovať. Ale na výkon politicky nominovanej vrcholovej manažérskej funkcie neexistuje právny nárok, táto nie je nárokovateľná.
Istí ľudia si ale zrejme myslia, že vlastnia inštitúcie, ktoré majú slúžiť celej spoločnosti. SNG ani SND však nie sú akciovkou, družstvom ani akademickou samosprávou, ktorá si organizuje činnosť sama a kde sa akékoľvek zásahy zhora považujú za neprijateľné. Rovnako tak nie sú ani „Slovenské nádherné divadlo“, ako si dali na tričká títo dediční nájomcovia divadla, podielnici ktorým sa bridí vysloviť i jeho názov – kvôli slovu, ktoré im nejde cez hrdlo, nakoľko odkazuje práve k demokratickej možnosti ľudu intervenovať do kultúry a podieľať sa, skrze svojich volených zástupcov, na vytváraní kultúrnej politiky štátu – v rámci organizácií v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstiev, akými národné divadlo i galéria sú… Vyjadrovať sa o divadle ako o peknom – znamená estetizovať, a teda relativizovať túto jeho základnú funkciu, a zároveň vyzdvihovať vlastné zásluhy a z nich plynúce „právo“ túto inštitúciu okupovať.
Už aj na základe týchto pár indícií a náznakov každému trochu vnímavému človeku dôjde, že týmto ľuďom nejde o kultúru, ale o nadvládu.
Čítajte viac na: Tomáš Klimek: Otvorená kultúra na večné časy a nikdy inak! – DAV DVA – kultúrno-politický magazín